Jeden z organizátorov podujatia Hory, cesty, ľudia 2005 Braňo Štefánik sa len pred týždňom vrátil z cesty po Islande, ale v rodnom meste s ním mohli návštevníci prejsť Balkán až k Prekliatym horám. Prečo usporadúvate tento festival? Viedlo nás k tomu to, že podobných festivalov na Slovensku je zopár, a preto sme také niečo chceli urobiť aj v tomto regióne. Vieme, že je tu dosť ľudí, ktorí majú záujem o hory a cestovanie. Myslím si, že za tie štyri roky sa táto akcia uchytila. Účasť sa pohybuje od 100 do 150 ľudí. Všetko závisí od počasia. Prvé dva ročníky pršalo, teraz je pekne. Keď je pekne, ľudí to ťahá do záhrad a prírody a potom nemajú čas na kultúrne podujatia. Podľa čoho ste vyberali hostí? Väčšinou vystupujú ľudia, ktorých osobne poznám, videl som ich už prezentovať sa. Viem, že ich štýl prednášok a cestovateľské zábery zaujmú. K zlatým klincom určite patrí film Pád do ticha. Hlavní hostia sa väčšinou predstavili poobede. Traja sú z Českej republiky, takže máme tak trochu aj medzinárodnú účasť. Vrcholom je Maťo Heuger, jeden z najlepších slovenských horolezcov. Okrem toho je dobrým fotografom a rozprávačom. Prečo ste sa rozhodli predstaviť prezentáciou Balkánske potulky - Prokletije? Raz za rok robievame jednu väčšiu akciu, a potom viac menších. Na tomto festivale nie je veľa priestoru na veľké akcie, lebo by som z nich musel urobiť výber. Väčšiu akciu prezentujem pre Bánovčanov samostatne. Kedy ste vlastne začali s cestovaním? Svoju prvú cestu som zvládol pred tridsiatimi rokmi. Ako dieťa som išiel s rodičmi do Bulharska, prvýkrát som videl more... Ale čo tak prvé cestovanie mimo masovej turistiky... Hneď po revolúcii v roku 1990 sme prešli veľkú časť západnej Európy. Urobil som viac ciest po Západe, ale postupne ma začal oslovovať Východ. Od roku 1997 naše cesty smerujú do východnej, juhovýchodnej Európy a do Ázie. Prečo vás zrazu oslovil Východ? Po revolúcii som bol zvedavý, ako vyzerá Západ, ale potom som zistil, že všetko tam je len o peniazoch. Meradlom človeka je jeho hotovosť, ale na Východe je to iné. Sú tam veľmi priateľskí ľudia. Kam viedla vaša posledná cesta? Asi pred týždňom som bol na Islande. Išiel som tam lacnejším charterovým letom na predĺžený víkend. Je to krátka cesta, ale požičali sme si auto a po islandských cestách sme najazdili 1 039 kilometrov. Bolo to bez naháňania, veľa sme videli, stihli sme aj trekovať. Raz sme spali v aute a dve noci v stane. Dokonca vplyvom Golfského prúdu tam bolo teplejšie ako u nás. Videli sme najvyšší vodopád, najkrajší vodopád, známe gejzíry, vystúpili sme na dve sopky, navštívili sme hlavné mesto, pozreli sme sa až ku Grónskemu moru. Cestovanie sa môže niekomu zdať finančne náročné... Cieľom festivalu je aj motivovať ľudí, že s minimom peňazí sa dá veľa vidieť. Aj blízko nás, v Európe je veľa pekných miest, kde sa dá za priemerný týždenný plat cestovať jeden až dva týždne. Všetko je otázkou nárokov cestovateľa, či je ochotný vzdať sa svojho pohodlia, odrieknuť si niečo za cenu cestovateľského zážitku. Niekedy je ťažké nájsť kompromis v tom, že keď zarábame, nie je voľný čas, a zase naopak. Moje dlhšie cesty trvajú asi mesiac. Vždy sa dá mesiac z roka ”uliať”. V poslednom období sme chodili v septembri, sú tam nejaké štátne sviatky a tri týždne dovolenky sa dajú ušetriť.
