Po chvíli práce som si vyzliekla čiernu koženú bundu, lebo slnko nielen svietilo, ale aj hrialo, a odložila som ju na blízku lavicu. Prácu sme dokončili, zapálili sme sviečky, postáli v rozjímaní a po chvíli sme sa pobrali ešte k ďalšiemu hrobu. Aj tam sme v pokoji zažali sviečky a spokojne sme z cintorína odišli s dobrým pocitom, že sme pre našich nebohých urobili všetko, čo sa patrí. Lenže bunda z pravej kože hodna najmenej 3-tisíc korún zostala na cintorínskej lavici, čo som si uvedomila až na druhý deň. To sme sa už v rodine zhodli, že sa s ňou môžem nadobro rozlúčiť. Nebola to však pravda. Na tretí deň k nám prišla pani Katarína Lednická a priniesla mi moju zabudnutú a už aj pomaly oželenú bundu. Moje meno sa dozvedela od pani Roháčovej, ktorá sa stará o prípravu pohrebov na cintoríne. Tej som sa o svojej zábudlivosti zmienila. Je to, verte, povznášajúci zážitok stretnúť sa s takou dobromyseľnosťou, ktorá je v prvej chvíli prekvapením. Chcem preto úprimne poďakovať pani Lednickej, členke opatrovateľskej služby pri MsÚ v Topoľčanoch, za jej statočný a ľudský skutok. Pán Boh Vám zaplať, pani Katka Lednická, želám Vám zdravie a šťastie.
Autor: S úctou Júlia Síkelová
