sa už objavujú aj na základných školách. Začína sa to nenápadne. Žiadne prekvapivé demonštratívne a výbušné reakcie. Vôbec nie. Skôr vnútorný nepokoj dieťaťa, pocity hnevu, podráždenia pri najmenšej maličkosti, odôvodňovanie si občasnej straty sebakontroly v reakcii na niekoho, kto ho „vytočil“. Ohadzovanie sa spolužiakovým peračníkom, privlastnenie si niečieho pera, sladkosti, povinné podelenie sa s ňou, alebo zábavné vyvretie niekoho z triedy. Na prvý pohľad bežné detské nezbednosti. Lenže ono sa to postupne nabaľuje. Vždy je skupina ľudí, v dospelom i detskom kolektíve, ktorí sú pre daného jedinca tí sympatickí, kladne motivujúci, a vždy je tu niekto, alebo niektorí, ktorí mu jednoducho „nesadnú“. A tu to pokračuje. Antipatia k niekomu (ide zväčša buď o jednu osobu, alebo malú skupinku ľudí) sa postupne rozvíja, narastá do stále väčších až nakoniec extrémnych rozmerov. Práve táto postupnosť a nejednoznačné náznaky sú hlavným dôvodom, prečo sa agresia tak ťažko odhaľuje v počiatočných štádiách, prečo dôjde až k ublíženiu na zdraví, a je podchytená a zastavená takmer vždy neskoro... Mohli by sme byť veľmi rozhorčení, čo asi tí pedagógovia v školách robia, načo tam sú, keď nevidia začiatok a rozvoj niečoho. Mohli by sme sa rozčuľovať, že deti v škole strávia väčšinu dňa, že škole platíme za školské aj mimoškolské aktivity, preto je práve táto inštitúcia (a všetci k nej patriaci) povinná sledovať naše deti a ochrániť ich pred maloletými agresormi. Mohli by sme. Samozrejme, je oveľa jednoduchšie hľadať vinníka v niekom inom, len nie v sebe a svojom dieťati. Aké je prekvapenie, až zdesenie rodičov, keď sa dozvedia, že práve to ich doma sa takto neprejavujúce dieťa pravidelne bralo spolužiakom desiaty, peniaze, verejne niekoho zosmiešňovalo a znevažovalo, prípadne si z fyzicky slabšieho spravilo boxovacie vrece. Prvá reakcia je vždy: „Čo si to tu vymýšľate?! Čo si to dovoľujete?! To by moje dieťa nikdy nespravilo!“ A pokiaľ sa dokáže opak a sú predložené dôkazy, čo sú vždy u rozvinutého šikanovania modriny a svedectvá spolužiakov, ktorí už nedokázali psychicky niesť túto každodennú traumu, je reakcia rodiča takmer vždy rovnaká: „A načo ste tu vy? Prečo ste moje dieťa neustrážili a nechali to dôjsť až takto ďaleko?! Prečo ste na to neprišli skôr?!“ Lenže, milí rodičia, učiteľ má k dispozícii žiacku knižku každého dieťaťa, ktorú treba pravidelne podpisovať, a najmä čítať okrem známok aj postrehy a poznámky pedagógov. Preto zalovte v pamäti, ako ste reagovali, t. j. vysvetlili, usmernili, nechali si vyjasniť dieťaťom, uviedli na správnu mieru, prípadne pokarhali, odsúdili a pod. ten-ktorý písomný postreh. Nebolo to náhodou znechutené podpísanie poznámky s komentárom - samozrejme, pred dieťaťom - „tá učiteľka už nevie, akú hlúposť by tam ešte mohla napísať, že ju to baví vypisovať takéto banality, veď je to len detské šibalstvo!“ No, možno to bolo u niektorých detí len občasné nevpratanie sa do kože, možno však v niektorých prípadoch postupné, nekontrolované a vlastnými rodičmi nepovšimnuté, bagatelizované a včas nepodchytené narastanie agresivity.
Autor: mqm
