Gabriela Kováčiková z Topoľčian sa po štúdiu psychológie a štyroch rokoch práce v korporácii rozhodla pre zmenu a nastúpila do koučingovej spoločnosti, kde sa venovala témam osobnostného rozvoja a tréningom. Rozhodla sa splniť si sen o cestovaní a štúdiu v zahraničí a v auguste 2015 odišla študovať do Indonézie, kde zažila veľa zaujímavého.
„Presťahovať sa do Indonézie bol určite jeden z najšialenejších nápadov môjho doterajšieho života. A zároveň jedno z najlepších rozhodnutí. Ocitla som sa po prvý krát v ázijskom svete, tak veľmi odlišnom od toho nášho. Vo svete plnom chaosu, paradoxov a prekvapení. Môžete si prečítať kopec cestopisov, blogov alebo pozrieť dokumentárne filmy, nikdy nič nebude mať väčšiu hodnotu ako osobná skúsenosť. O to viac, keď máte možnosť v krajine stráviť nielen dva týždne dovolenky, ale niekoľko mesiacov,“ začala svoje rozprávanie Gabriela Kováčiková.
Život belocha nie je jednoduchý
Jej novým domovom sa stala Yogyakarta. Umelecké mestečko v strede sopečného ostrova Jáva, jedného zo 17 000 ostrovov Indonézie. Jáva je najľudnatejším ostrovom na svete, je domovom skoro 60-tich percent indonézskej populácie a akýmsi kultúrnym aj biznisovým centrom Indonézie. Je aj sídlom hlavného mesta Jakarta.
Na Jáve nájdete aktívne sopky, obrovské vodopády, žiarivo zelené ryžové polia, surfermi milované a pred konkurentmi utajované pláže, miesta, kde vám pri ceste zapózujú opice a pod sopečnými kopcami ukryté kávové a čajové plantáže. Asi hodinu cesty od centra Yogyakarty nájdete najväčšiu budhistickú pamiatku na svete, chrám Borobudur a perlu hinduistov, chrám Prambanan, obe zapísané do zoznamu UNESCO. Aj napriek svojim krásam zostáva tento ostrov v tieni Juliou Roberts presláveného ostrova Bali, kam smeruje väčšina dovolenkárov z Európy aj Austrálie.
„Ja som si Jávu zamilovala, aj napriek tomu, že život pre bielokožca z Európy tu nie je jednoduchý. Veľkou výhodou je, že je tu ešte stále veľmi lacno, všetko je tu pomalšie ako u nás doma a je tu bezpečne. Nevýhodou pre cestovateľov na Jáve je práve vzdialenosť jednotlivých miest, ktoré sú vďaka sopečnému povrchu ostrova ťažšie dostupné. A tiež hrôzostrašná doprava. Keď mi navigácia ukazovala, že do cieľa dorazím o tri hodiny, štandardne som dorazila o dve hodiny neskôr. Možno by pre Indonéziu mohlo byť užitočné pridať do navigácie ikonku skútra, ktorý sa musí prepchávať medzi stovkami ďalších motorkárov a rikší, pričom ide priemernou rýchlosťou 25 kilometrov za hodinu, pretože musí dávať pozor na motorky idúce v protismere, motorky odbočujúce bez akéhokoľvek svetelného znamenia alebo motorky prevážajúce náklad, na ktorý by sme doma volali sťahovákov. Takto naprogramovaná navigácia by mohla potom presnejšie plánovať čas dorazenia do cieľa.“
Rodina je pre domácich veľmi dôležitá
Keď už sme pri tom čase, v Indonézii sa treba riadiť špeciálnym typom času, ktorý sa veľmi trefne nazýva „elastický čas“. Ak ste si pod tým predstavili, že hodina sa môže natiahnuť alebo, že zajtra môže byť aj pozajtra, vaša idea bola správna. Celkovo je veľmi užitočné jednoducho prestať plánovať veci a prísť, odísť alebo zavolať vtedy, keď sa podarí. Fakt, že väčšina miestnych ľudí sa živí poľnohospodárstvom, ručnou výrobou keramiky, nábytku alebo prevádzkovaním malej búdky s občerstvením, odsúva témy ako pracovný stres alebo uzávierky na bočnú koľaj. Miestni sa riadia východom a západom slnka, obdobím sucha alebo obdobím dažďov.
Nikam sa neponáhľajú, žijú viac v spojení s prírodou. Na stretnutia chodia v rozsahu „plus mínus“ hodina alebo kvôli dažďu neprídu vôbec. Potom nečudo, že patria k jedným z najusmievavejších národov na svete. Je úžasné tú pohodu a pokoj z nich cítiť a priučiť sa jej. „Na opačnej strane ale priz-návam, že v situácii, kedy som dve hodiny čakala na dohodnutom mieste zbytočne, lebo dotyčná osoba nedorazila, moja trpezlivosť narazila na únosnú hranicu a „elastický čas“ sa mi vôbec nepáčil,“ dodala Gabriela. Ďalším zaujímavým poz-natkom bola sila miestnej rodiny a komunitný spôsob života. To, čo my doma strácame individualistickým a rýchlym spôsobom života. Gabriela bola viackrát svedkom toho, ako pacienta v nemocnici sprevádzala celá rodina. A to prišiel po vlastných a mal už niečo cez tridsať. Pozorujete, ako sa piati členovia rodiny rútia do miniambulancie všeobecného lekára a je vám z toho tak úsmevne. Často žijú pod jednou strechou aj tri generácie. Nie preto, že by nemali svoj domov, ale jednoducho preto, že im to takto viac vyhovuje. Staré mamy vo veľkej miere preberajú úlohu starostlivosti o najmenších členov rodiny. Deti behajú po ulici a kŕmia ich jeden deň na dvore a druhý deň vo vedľajšom dome, a tak ani neviete, čie vlastne sú. „Pamätám sa ako k nám prišla pani s taškou plnou ovocia. Kým som sa stačila spamätať, už si umývala ruky u nás v kuchyni a rozprávala po indonézsky niečo, čo nasvedčovalo tomu, že býva na konci ulice. Medzitým v hale stáli už ďalšie dve samozvané susedky. A to všetko iba preto, že sme mali otvorené dvere a im je to takto prirodzené.“
Na prípitok zabudnite
Dedinčania tiež spolu organizujú rôzne podujatia. Pri večernej prechádzke môžete vidieť moslimských mužov modliť sa v domoch. Rotujú z domu do domu tak, aby sa postupne vystriedali u všetkých. Majoritné islamské náboženstvo silne určuje spoločenské aj rodinné princípy. Rovnako aj módne. Ženy majú hlavu a vlasy zahalené do hidžábov, nenosia tričká odhaľujúce dekolt ani ramená, nohavice musia byť minimálne zahaľujúce kolená. Chlapci a muži nosia počas modlitieb v mešite na hlavách čiernu čiapku „peci“.
Pravidlá sú pravidlá, a tak je bežné vidieť ženy kúpať sa zahalené na pláži alebo v bazéne. Dokonca aj organizátori Miss World, ktoré sa v roku 2013 konalo na Bali, zrušili prehliadku v bikinách, aby tak vyjadrili rešpekt majoritnému islamskému náboženstvu. Mešity sú postavené skoro na každom rohu, menšie v dedinkách, majestátne v strede mesta. Na Jáve nie je dovolené piť alkohol, a tak mimo turistických častí mesta nenájdete v žiadnej reštaurácii ani v obchode ani len pivo. Bežne v piatok večer mladí chalani sedávajú na priedomí domov, pijú presladený čaj a fajčia klinčekové cigarety. Pre Gabrielu, ktorá sem prišla z krajiny, kde alkohol je bežnou súčasťou života a dokonca generácia našich starých otcov ho uznáva v malej miere ako liek, bolo ťažko prípustné, že si nedala pohár vínka k výročiu alebo k narodeninám. Ale nie všetko je čierno-biele. Aj na Jáve žijú ženy, ktoré nenosia hidžáb, alebo sa dokonca so svojim moslimským mužom rozviedli, muži, ktorí neodolajú domácej pálenke... Sú tu ľudia, ktorí chodia na stretnutia v dohodnutom čase, aj takí, ktorí nefajčia kretek (miestne cigarety s klinčekovou príchuťou).
„Časom som si našla viac a viac kamarátov a naučila sa indonézsky jazyk. Postupne som si zvykla tak na hlasné zvuky ozývajúce sa z rozhlasu mešity päťkrát za deň, ako aj na fakt, že kúpať sa v bikinách je tu nevhodné. Rovnako prirodzene som sa stala „závislá“ od spomínaného sladkého jazmínového čaju a chuť na pohár vínka k večeri upadla do zabudnutia. Veci prestali byť obmedzeniami, stali sa súčasťou môjho života. A ja som sa stala súčasťou tak odlišnej kultúry, vďaka ktorej som sa naučila viac nielen o svete, ale aj sama o sebe.“
(KG)
