Gabriela Kováčiková z Topoľčian sa po štúdiu psychológie a štyroch rokoch práce v korporácii rozhodla pre zmenu a nastúpila do koučingovej spoločnosti, kde sa venovala témam osobnostného rozvoja a tréningom. Rozhodla sa splniť si sen o cestovaní a štúdiu v zahraničí, precestovala polovicu Ázie. V dnešnom dieli nášho cestovateľského miniseriálu vám Gabriela prezradí svoje zážitky z Barmy.
Myanmar, krajina viac známa pod menom Barma. Krajina, ktorá bola mnoho rokov zmietaná vojnami, krajina, kde vládla dlhé roky diktatúra. Turistom je vraj sprístupnených iba 30 percent územia a odporúča sa im vyhýbať sa akejkoľvek politickej rozprave s miestnymi. Stále tu totiž v tomto smere vládne napätie. Brány návštevníkom boli otvorené iba pred pár rokmi a tak nemožno očakávať rozvinutý turizmus a vysoko kvalitné služby. Na druhej strane ale ponúka táto krajina ešte stále nepoškvrnené časti, kde sú turisti skôr raritou. A tak je možné nazerať na skutočný život miestnych, krásne historické pamiatky, nedotknutú prírodu, na naozajstný Myanmar.
Vzhľadom ku svojej koloniálnej histórii pod Britskou nadvládou tu prekvapivo hovorí po anglicky staršia generácia obyvateľov. „Hneď na vlakovej stanici v Yangone sa mi po anglicky prihovoril milý deduško, ktorého vrásky naznačovali, že je možno už aj prastarým otcom. Veľmi peknou angličtinou sa ma spýtal, kam idem a či nepotrebujem pomoc,“ prezradila nám Gabriela Kováčiková.
Ľudia v Myanmare sú usmiati, spokojní, aj napriek tomu, že patria k najchudobnejším národom na svete. Možno aj vďaka budhizmu, ktorý je tu majoritným náboženstvom. Z každej uličky tu trčí socha Budhu. Väčšia alebo menšia, zlatej či bielej farby, v sediacej alebo meditujúcej polohe. Rovnako je tu veľa budhistických chrámov, ktoré miestni volajú „paya“, čo v preklade znamená pagoda.
Je úžasné ako veľmi je náboženstvo súčasťou života ľudí. Často prichádzajú k pagodám na meditácie, modlitby alebo po požehnanie od mníchov. Malé sochy Budhu a obetiny vo forme kvetov a ovocia majú nielen v pagodách, ale aj v domácnostiach, v kanceláriách, v ordináciách, aj v autobusoch.
Mnísi odetí v bordových rúchach v skorých ranných hodinách chodia po meste s kovovými nádobami, do ktorých zbierajú almužnu, finančné aj nefinančné dary. Tie potom zhromažďujú a rozdeľujú všetkým mníchom v kláštore. Kláštory sú tu centrom vzdelávania, často do nich vstupujú už malí chlapci, aby sa naučili písať, čítať, počítať aj hovoriť po anglicky. „Ako žena som mníchovi nemohla dať žiadny dar ani mu podať ruku. Nie je to totiž slušné. Rozprávať a fotiť sa s nimi sme ale mohli.“
„Jedným z najväčších prekvapení pre mňa bolo, že barmskí muži nosia sukne. A ženy zase pomaľovanú tvár. Aj deti.“ Tradičným odevom miestnych mužov je longyi, vzdušná károvaná látka, ktorá siaha až po zem. Špeciálnym spôsobom si ju pevne omotajú okolo pása. Vzhľadom k vysokým priemerným teplotám je to veľmi praktické riešenie. Ženy majú tváre potreté tanakou. Prášok získaný trením kôry alebo koreňov rovnomenných stromov si zriedia s vodou a natierajú si ho na čelo a líca. Po zaschnutí má bielu alebo žltú farbu a vyzerá trochu ako pleťová maska. Tu je ale tanaka na tvári považovaná ako znak krásy, a okrem toho slúži aj ako ochrana pred horúcim slnkom. „Čakali sme v prístave na loď do hlavného mesta Mandalay. Prístav bol pre mňa asi najsmutnejším obrázkom. Ľudia tu žijú v chatrčiach, postavených z toho, čo vyplavila rieka. Deti sa hrajú s kolesami od motorky. Pomedzi ne behajú prasiatka. Usmiata mladá žena ma zavolala k svojej chatrči a natrela mi na tvár tanaku. A potom spoza závesu zobrala svoje asi pol ročné bábätko a dala mi ho do rúk. Bol to silný zážitok.“
Ďalším špecifikom myanmarského národa je žuvanie betelových listov. Ulice sú plné malých stánkov, kde ženy túto drogu pripravujú. Je to tu legálne. Listy arekovej plamy natrú zmesou vápna, ktoré slúži ako lepidlo a nasypú doň rozdrvený betel s tabakom. Listy potom zošúľajú do akejsi trubičky. Takto pripravené listy tu idú na dračku. Muži si ich nakupujú za lacné peniaze väčšinou po troch alebo piatich kusoch. Po jednom si ich vkladajú do úst na niekoľko minút a pomaly z nich vycuciavajú šťavy, ktoré majú pov-zbudzujúce účinky. Tie farbia ústa aj sliny na červeno. „Skoro každý, kto sa usmial, mal akoby krvavé zuby a ústa a ulice boli plné červených pľuvancov.“
Miestni lekári bijú na poplach, chcú rozširovať povedomie o rizikách tohto zlozvyku, o tom, že okrem vypadávania zubov zvyšuje aj riziko vzniku rakoviny ústnej dutiny. Zdravotníctvo tu ešte stále je na biednej úrovni a aj preto je prevencia dôležitá.
Cestovanie Myanmarom je veľké dobrodružstvo. Počet diaľnic by sa dal spočítať na jednej ruke a na počet výtlkov na meter štvorcový by ledva stačila tá druhá ruka. Niektoré cesty nie sú asfaltové, niektoré zase príliš úzke pre dva pruhy. „Väčšinou sme cestovali nočnými autobusmi, ktoré sú celkom v dobrom stave a keď sme boli dostatočne unavení, cestu sme prespali. V mestách sme sa presúvali miestnymi autobusmi. V preklade je to auto, ktoré má na korbe po bokoch drevené lavičky pre desiatich cestujúcich. Nie je tu žiadny cestovný poriadok, takéto autá tu premávajú stále, zastávky sú kdekoľvek, kde zamávate. A keď náhodou dlhšie nič nešlo, stopli sme niekoho z miestnych, ochotne nás vždy vzali aj s veľkými batohmi.“
Sledovať obyčajný život obyčajných ľudí je samé o sebe obrovským zážitkom. Je to kultúra veľmi odlišná od tej našej, a tak sa môže stať, že už cesta miestnym vlakom vám do pamäti vryje hlbokú stopu. Pre dokreslenie obrazu o tejto čarovnej krajine sa treba vybrať k pamiatkam.
Najposvätnejšie miesto budhistov, majestátna Shwedagon pagoda je centrálnou pamiatkou Yangonu, bývalého hlavného mesta. Pagoda je vysoká 99 metrov, podľa legendy je stará viac ako 2500 rokov . Je neustále obklopená modliacimi sa Myanmarčanmi a meditujúcimi mníchmi. Dostať sa k nej dá schodiskami zo všetkých svetových strán. Lemujú ich malé obchodíky so suvenírmi ale aj obeťami, ktoré miestni prinášajú k sochám Budhov.
„Motali sme sa dokola skoro dve hodiny, okolo pagody je veľa menších modlitební a chrámov. Tu si môžete iba tak sadnúť, počúvať cinkot zvončekov z pagody a pozorovať ako sa ľudia modlia a vykonávajú rôzne rituály.“
Ďalším dych vyrážajúcim miestom je jazero Inle, ktoré je svetovým unikátom. Ľudia tu nechodia na večerné prechádzky, nebicyklujú sa, deti nehrajú futbal. Všetko je tu totiž postavené na vode. Drevené domy stoja na mohutných koloch zapichnutých hlboko vo vode, akýkoľvek pohyb je možný iba na lodi. Múdri miestni ľudia pripevnili na bambusové koly akési lôžka z burín jazera a vytvorili tak plávajúce záhrady. Pestujú na nich zeleninu a ovocie. „Prenajali sme si malú drevenú loďku aj so sprievodcom, aby sme sa dozvedeli viac o živote miestnych. Cestou sme sledovali rybárov, ktorí pádlujú nohou, aby mali ruky voľné na nahadzovanie sietí. Ľudia sa tu okrem rybolovu živia aj výrobou cigariet a dáždnikov, tkaním látok alebo striebrotepect-vom. Majiteľkou striebrotepeckej dielne bola asi 60-ročná pani. Ona a jej manžel nám ukázali celý proces od tavenia striebra až po finálnu výrobu šperkov. Bolo nám ľúto, že sme si u nich nič nemohli kúpiť, lebo sme mali pred sebou ešte ďalšie dva mesiace cestovania, a tak sme sa jej poďakovali a sľúbili aspoň dobrú referenciu. Ona sa usmiala a povedala, že nám rada predviedla kus toho, čo je súčasťou jej života a remeslom. Zdedila ho po svojom otcovi. Povedala tiež, že by život na jazere za nič nevymenila, že sa tam narodila a chce tam aj dožiť. Vraj v minulosti im tam nepremávalo toľko motorových člnov s turistami. A s úsmevom dodala, že doba sa mení.“
Bohatstvom jazera sú lotosové kvety. Z ich stoniek tu ženy vyťahujú vlákna a tkajú z nich látky. Rovnako ako aj z hodvábu. „Čerstvo“ utkané šatky, košele a nohavice si môžete kúpiť priamo v obchode na jazere.
Starý Bagan je posvätné mesto, kde sa týči k nebu viac ako dvetisíc budhistických chrámov. Boli vybudované medzi 11. a 13. storočím, pôvodne ich bolo asi 10 000. Väčšina bola zničená pri zemetraseniach, niektoré z nich odniesla rieka Irrawady pri rozsiahlych záplavách. „Strávili sme tu najviac dní z celého výletu v Myanmare. Z hotela sme si prenajali bicykle a premávali sme sa pomedzi chrámy. Niektoré z nich sú obrovské a sú sprístupnené aj ich vrchné časti, z ktorých sú prekrásne výhľady na celý Bagan. Je to akoby niekto z neba vysypal lego kocky postavené v tvare chrámov. Sú nádherné a každý je niečím výnimočný. Keď som rozprávala o Bagane svojim kamarátom alebo rodičom, zistila som, že nie je možné tú krásu vôbec slovami popísať. Keď sedíte tak vysoko, zapadá slnko a vy všade dokola vidíte vežičky a pagody, pocítite reš-pekt a úctu k histórii toho miesta, má to tam svoju atmosféru, ktorú treba zažiť osobne.“
„Myanmar teraz navštevujú viac dobrodruhovia ako dovolenkári. Je to krajina, kde vám teta v autobuse zamotá do vlasov kyticu z jazmínu a kde pizza a hamburger sú ešte veľkou raritou. Miestne internetové spojenie vám nedovolí odoslať selfie z každého druhého rohu. Teraz je cestovanie v Myanmare autentické a dobrodružné. A je bezpochybne cestovateľským zážitkom, na ktorý tak rýchlo nezabudnete.“
(KG)
