Gabriela Kováčiková z Topoľčian sa po štúdiu psychológie a štyroch rokoch práce v korporácii rozhodla pre zmenu a nastúpila do koučingovej spoločnosti, kde sa venovala témam osobnostného rozvoja a tréningom. Rozhodla sa splniť si sen o cestovaní a štúdiu v zahraničí, precestovala polovicu Ázie. V dnešnom dieli nášho cestovateľského miniseriálu vám Gabriela prezradí svoje zážitky zo Severného Laosu.
„Úprimne sa priznávam, že ešte pred rokom som ani netušila, aké je hlavné mesto Laosu a mala som len matnú predstavu, kde sa táto krajina vôbec nachádza. A neskôr pri jej návšteve som nerozumela, ako som doteraz mohla vedieť o tak krásnej krajine tak málo. Z pôvodne plánovaného dvojtýždňového výletu sa stal mesačný,“ prezradila nám Gabriela Kováčiková. Laos, celým menom Laoská ľudovodemokratická republika, je jedinou vnútrozemskou krajinou juhovýchodnej Ázie.
Jej susedmi sú Čína, Vietnam, Kambodža, Myanmar a Thajsko. Z pohľadu turizmu zostáva Laos v tieni Thajska aj Kambodže, ktoré ponúkajú všetko od dobrodružstva džungle, cez historické chrámy až po plážové raje s bielym pieskom. Laos tak zatiaľ zostáva turistickou destináciou skôr dobrodruhov, ktorí sú ochotní vystúpiť zo zóny komfortu a chcú zažiť menej komerčnú atmosféru Ázie.
Za posledné dve desaťročia sa aj v Laose veci pohli smerom k rozvoju infraštruktúry a turizmu. Môžete ale zabudnúť na diaľnice alebo prepravu rýchlovlakom. V meste Luang Prabang, ktoré je chránené UNESCOm alebo v hlavnom meste Vientiane, nájdete aj luxusné rezorty a prvotriedne reštaurácie, dokonca sem môžete priletieť priamo z Bangkoku. To ale nepopiera fakt, že Laos patrí k najchudobnejším krajinám sveta. Väčšina územia je ťažko dostupná, ľudia sa živia pestovaním ryže a na poliach im pomáhajú s prácou vodné byvoly. V oblasti, ktorú v 70-tych rokoch zasypali Američania bombami, zbierajú nevybuchnutú muníciu, aby za hliník dostali peniaze.
Mekong
Rieka Mekong preteká skoro celým Laosom zo severu na juh, je silnou dopravnou tepnou a zároveň jeho hranicou s Thajskom v dĺžke asi 850 kilometrov. Po Mekongu sa môžete prepravovať z jedného mesta do druhého, môžete ísť na niekoľkohodinovú plavbu alebo si požičať kajak. Mekong má však svoje čaro aj pri sledovaní západu slnka z brehu rieky.
Lesy miznú
Severný Laos je unikátnou ukážkou obrovských zalesnených plôch, kedy samotná cesta autobusom je dych vyrážajúcim zážitkom. Obrovské kopce, na ktorých iba tu a tam vidíte drobnú chatku pre miestnych poľnohospodárov. V roku 1950 pokrývali lesy až 70 percent územia celého Laosu. Toto číslo sa ale z roka na rok rapídne znižuje. Na záchranu lesného bohatstva prebiehajú vládne iniciatívy. V roku 1993 vláda označila až 21 percent územia za chránené, ale lesy stále ubúdajú hlavne v dôsledku striedavého poľnohospodárstva, požiarov a nelegálnej ťažby vysoko kvalitného dreva na export do Číny.
Cesta severným Laosom
„Mali sme namierené do Luang Namtha na severe Laosu. Žiadny autobus z hraníc nešiel, a tak sme si stopli kamión. Šofér nám lámanou angličtinou vysvetlil, že smeruje s nákladom z Thajska do Číny, že cesta je náročná a bude trvať niekoľko hodín. Vraj sa môžeme pohodlne usadiť.“ Cesta severným Laosom je krásna a dobrodružná. Úzke cestičky na okraji obrovských kopcov, unikátne pohľady do hmlou zahalených dolín. V niektorých úsekoch je cesta veľmi úzka, dve autá sa tu iba ťažko zmestia. Popri cestách v kopcoch žijú ľudia v malých drevených chatrčiach. Keď začne pršať, naskytne sa turistovi úžasné divadlo. Všetci dedinčania sa tešia z dažďa. Ženy omotané do sarongov sa mydlia a šampónujú si vlasy pod odkvapmi. Deti behajú po daždi nahé, alebo sa šmýkajú v priekopách, kde steká veľkým prúdom dažďová voda. Majú to ako tobogány.Luang Namtha je záchytným turistickým miestom pre väčšinu turistov prichádzajúcich do Laosu zo severu Thajska alebo z Číny.
Je to malé tiché mestečko, kde ťažko po ôsmej večer zoženiete niečo pod zub. Je ale sídlom viacerých agentúr ponúkajúcich návštevu džungle, tradičných dedín, kajakovanie alebo bicyklové túry do okolia jedného z chránených území Laosu menom Nam Ha. „Na základe odporúčaní cestovateľov sme sa rozhodli, že pôjdeme na výlet do džungle. Väčšinu ciest a výletov sme si organizovali sami, do džungle sme sa ale bez sprievodcu neodvážili. Bolo ťažké si vybrať vhodnú agentúru. Všetky totiž podľa reklamných letákov ponúkajú nezabudnuteľné zážitky, nie vždy ich ale aj dostanete. Počuli sme, že miestni špekulanti turistov radi vezmú iba na kraj lesa, ktorý prezentujú ako džungľu, alebo ich zavedú do dedinky, kde sa „akože“ tradiční obyvatelia oblečú do „akože“ tradičných krojov a snažia sa turistom predať „akože“ tradičné suveníry. O takéto divadlo sme nemali záujem, a tak sme si na základe referencií z internetu vybrali agentúru, ktorú viedla pani z Nemecka v spolupráci s miestnymi. Jedným z dôležitých kritérií pre nás bolo aj to, aby peniaze nešli iba do jedného vrecka, ale aby z nich boli skutočne podporovaní aj miestni obyvatelia.“
Dobrodružstvo v džungli
Dvojdňový trekovo-kajakový výlet s prenocovaním priamo v džungli stojí v severnom Laose približne 70 Eur. Cena sa mení v závislosti od konkrétnej agentúry ale aj veľkosti skupiny. „Nás išlo šesť dobrodruhov a jeden sprievodca. Volal sa Shawn.“ Medzi základnými potrebami do džungle je ochranný sprej proti komárom a pijaviciam, pevné topánky, dlhé nohavice, tričko s dlhým rukávom a voda. Bolo potrebné si pribaliť aj veľkú dávku odvahy a sebazaprenia. Na okraj lesa sa dopravili na džípe. Nič iné by sa tam asi ani nedostalo, keďže tam nevedú asfaltové cesty a tie prašné sú po daždi často zmyté. Druhým dopravným prostriedkom bola drevená loďka, ktorou ich prepravili na druhú stranu do lesa. Odtadiaľ už ich najbližších 6 hodín niesli iba vlastné nohy. Džungľa je džungľou aj preto, že je divoká a ani náhodou nemá značené chodníčky pre turistov, a preto boli odkázaní na znalosti laoského sprievodcu o nástrahách a cestičkách džungle. Počas cesty skúsili ako chutí bambus ale aj ratan, obe rastliny pre nás skôr známe v nábytkovom priemysle.
Prechádzali menšími kamenistými potôčikmi aj riekou, šmykľavými zablatenými cestičkami nahor a nadol pomedzi veľké paprade a obrovské stromy, ktorých kmene by ani nedokázali občiahnuť. Obliezali spadnuté kmene stromov aj podliezali popadané bambusy. „Pôda tu je stále mokrá, a tak sa všetko šialene šmýkalo. Niekoľko krát sme okúsili tvrdosť zeme alebo rovno zliezli časť cesty po zadku. Cieľom bolo hlavne si nič nepolámať.“ Lesy sú plné hmyzu. Najvernejšími spoločníkmi na ceste džungľou boli komáre a pijavice. „Môj repelent proti pijaviciam našťastie fungoval, no moji spolupútnici si ich odlepovali z tričiek aj nohavíc. Vraj nie sú nebezpečné, ale nechutné určite sú.“ Sprievodca počas cesty niesol na chrbte obed pre všetkých členov posádky. Na malej čistinke rozpílil bambusovú tyč, ktorú použil ako obedové prestieranie. Ryža sa podávala v banánových listoch, namiesto vidličky sa, tak ako je bežné v Ázii, použili ruky.
Hotel a reštaurácia v džungli
Asi po 6 hodinách náročného výstupu po kopcoch džungle dorazili k drevenej chatrči, ktorá bola prísľubom vytúženého odpočinku. „Boli sme špinaví a spotení. Jedinou možnosťou ako sa trochu umyť a oprať si zablatené oblečenie, bola rieka. Preprané oblečenie však vo vlhkom vzduchu nechcelo uschnúť, a tak sme si väčšinu z toho ráno obliekli mokré.“ Sprievodca spolu s ďalšími dvoma pomocníkmi pripravili večeru. Najskôr na ohni opiekli mäso, potom na tlmenom ohni v banánových listoch udusili ryžu a nakrájali zeleninu. Toto všetko priniesli pomocníci na lodiach, a tak nebolo potrebné sa o jedlo starať. Noc v džungli ponúka úžasné dobrodružstvo. Hviezdy sú ako na dlani, lebo v okolitej tme dokonale vyniknú. Z okolia sa ozýva iba hukot rieky a zvuky hmyzu. V drevenej chatrči k spánku poslúžili drevené bambusové postele, na prikrytie dostali spacie vaky a proti komárom ich chránili siete.
„V podstate sme sa vôbec nevyspali, bambusové postele sú nielen extrémne tvrdé, ale ich dĺžka je ideálna pre Aziatov, nie pre o hlavu vyšších Európanov.“Druhý deň si dopriali relaxačnú plavbu kajakom po rieke. Miestami boli úseky ťažšie, ale väčšinu času si užívali pokojnú plavbu pomedzi zelenú džungľu, ktorú takto mohli pozorovať z inej perspektívy. „Bol to jeden z najúžasnejších zážitkov z celej cesty Laosom. To som ale zhodnotila až po tom, ako sa mi zahojili všetky modriny a otlaky z topánok. Samotný výstup bol viac ako náročný a miestami som premýšľala nad tým, či som toto skutočne podstupovala dobrovoľne.“ Ďalšie kroky viedli Gabrielu smerom do centra Laosu, k budhistickým chrámom, k opusteným kamenným džbánom, ktorých pôvod nikto nepozná, aj ku gigantickej jaskyni, ktorú podmýva rieka.
(KG)
