Gabriela Kováčiková z Topoľčian sa rozhodla sa splniť si sen o cestovaní a štúdiu v zahraničí, precestovala polovicu Ázie. Po dobrodružstve v džungli a nekonečných serpentínových cestách severom Laosu sa Gabriela presunula smerom do centra Laosu, kde navštívila UNESCOm chránené mesto Luang Prabang, kontrastné mesto plné neustále žúrujúcich turistov Vang Vieng, ale aj muníciou pokryté časti mesta Phonsavan.
„Nevedela som, čo nás ešte na ceste čaká. Tešila som sa na toľko ospevované vodopády Kuang Si a užívala som si atmosféru Laoského vidieku. A ananásy. Nikdy predtým som nevidela toľko ananásov pokope ani ananásové plantáže. A nikdy predtým som neochutnala tak sladké ananásy. “
Pečivo je v Ázii nedostatkový tovar
Luang Prabang je jedným z najnavštevovanejších miest Laosu. Má vlastné letisko, pekné hotelové komplexy na brehu rieky Mekong, cestovné agentúry, reštaurácie všetkých možných typov, požičovne kvalitných a spoľahlivých motoriek. Turistom ponúka množstvo zlatom zdobených budhistických chrámov, vďaka ktorým je zaradené do zoznamu UNESCO. Keď prichádzate do Luang Prabang zo severného Laosu, zdá sa to ako príchod do centra všetkého diania. „Ubytovali sme sa v maličkom hosteli, kde bol výhľad na rieku. Celý deň sme sa prechádzali uličkami mesta, pomedzi chrámy, stretávali sme mníchov odetých do oranžových farieb a hlavne sme si užívali, že všade predávali bagety.“
Pečivo celkovo v Ázii patrí k nedostatkovému tovaru, ale Laos so svojou koloniálnou históriou pod nadvládou Francúzka je jednou z mála výnimiek. Centrom pozornosti turistov je ale všade ospevovaný vodopád Kuang Si, často prezentovaný ako najkrajší vodopád Laosu. A nie nadarmo. Má niekoľko menších kaskádových častí. Tie menej hlboké vytvárajú prírodný bazén a hlavne počas slnečných dní sú tak lákadlom pre všetkých návštevníkov. Vyššie položená časť vodopádu, tam kde dosahuje spád vody až 60 metrov, je úchvatná. V tejto časti je pre návštevníkov vybudovaný most, z ktorého môžu celú jeho krásu sledovať. A z bočných strán je možné lesom vyjsť až k vrcholu vodopádu a sledovať celú nádheru zhora. Vang Vieng je menšie nenápadné mestečko medzi Luang Prabang a hlavným mestom Vientiane. Je zastávkou mnohých turistov vďaka svojej povesti párty mestečka. Svoju najväčšiu slávu zažívalo pred rokom 2012, kedy bolo centrom drog, alkoholu a adrenalínovej zábavy. Adrenalínovú zábavku pre mnohých turistov predstavovalo nadmerné požívanie alkoholu a drog a následné skoky z lanovej hojdačky nad vodou do meter hlbokej vody.
Takéto aktivity oslovovali také množstvo mladých ľudí, že v roku 2012 vláda zakázala všetky agentúry, hostely a adrenalínové športy v meste po tom, čo sa v priebehu jedného leta zabilo na podobných atrakciách viac ako 10 ľudí. Po tomto nariadení padol turizmus v meste skoro na nulu a všetci lokálni obyvatelia, ktorí si zobrali hypotéky a úvery na rozbehnutie biznisu, ostali v dlhoch a bez práce. Na naliehanie miestnych autorít vláda opäť povolila turistické podnikanie, ale za oveľa prísnejších podmienok. Dnešný Vang Vieng je tak len odleskom dávnych drogových čias.
Alkohol tu síce aj dnes tečie v baroch potokmi a v niektorých podnikoch je možné si zakúpiť aj marihuanové smoothie, ale nikto tu už nerobí nič adrenalínovejšie než vozenie sa s pivom v ruke v nafúknutej duši od traktora po blízkej rieke. To je totiž popri návšteve okolitých hôr a jaskýň jednou z najponúkanejších aktivít v blízkom okolí. „Kvôli zdravotným komplikáciám sme v meste zostali 4 dni, ale nemohli sme sa dočkať, kedy z toho hluku odídeme a zamierime k planine džbánov v Phonsavane.“
Muníciu budú odpratávať ešte 100 rokov
Cestu do Phonsavanu mnohí z turistov často zavrhnú. Dôvodom je po prvé strastiplná približne osemhodinová cesta smerom k vietnamským hraniciam a po druhé aj fakt, že ide o opustenú oblasť, kde jedinou zaujímavosťou sú tisícky kamenných džbánov roztrúsených na lúkach a planinách, ktorých účel je doteraz archeológom neznámy.
Planiny džbánov sú od mesta Phonsavan vzdialené asi hodinu cesty na motorke. Je ich tam rozsypaných niekoľko tisíc na rôznych miestach, pričom iba tri z planín sú navštevované a sprístupnené pre turistov. Sú to gigantické kamenné nádoby. Niektoré z nich dosahujú výšku až 3 metre a vážia niekoľko ton. Všetky sú vytesané do jedného kusa pieskovca, niektoré z nich majú aj pokrievky. Samé o sebe nie sú až tak dych vyrážajúce. Na kráse a čare im však pridáva fakt, že sú staré viac ako 2000 rokov a nikto doteraz nezistil, na čo presne boli využívané. Sú domnienky o tom, že boli využívané pri rituálnych pohreboch, niektorí tvrdia, že to boli nádoby na miestnu lao-lao pálenku vyrábanú z ryže.
Ako sme sa dozvedeli v miestnej turistickej kancelárii, táto oblasť bola v 70-tych rokoch bombardovaná Američanmi vo vojne s Vietnamom. Vojaci tu zhodili viac bômb ako počas celej druhej svetovej vojny. Doteraz sa pomedzi ryžové polia a príbytky miestnych váľajú tony nevybuchnutej munície, ktorá je stále obrovskou hrozbou. Aj teraz ešte deťom v Laose vybuchujú pod nohami bomby a starší zbierajú a odovzdávajú hliníkové obaly z bômb, aby si zarobili na živobytie. Mnohí majú obmedzený prístup k svojim pozemkom a čakajú, kým aj ich polia budú očistené od munície. Aktivisti neustále pracujú na tom, aby takýchto bezpečných území bolo čo najviac, ale odhaduje sa, že ak budú pokračovať aktuálnym tempom, čistiace práce v Phonsavane budú trvať ešte 100 rokov.
„Boli sme v akejsi galérii, kde sú vystavené fotky a príbehy detí, ktoré utrpeli zranenia spôsobené nevybuch-nutou muníciou. Je desivé, že by mali práce na čistenie okolia trvať tak dlho a ešte 100 rokov sa tu deti nemôžu slobodne hrať. A že sa to deje vo svete, kde nová fabrika alebo obchodné centrum dokáže vyrásť za pár týždňov.“
(KG)
