V úseku od Topoľčian do Chynorian sa konala oprava trate, a preto bola zabezpečená náhradná doprava autobusom. V Chynoranoch hneď cestujúci prestúpili do pristaveného vlaku. Omyl! Po niekoľkých desiatkach minút, keď železničiari pofajčievali na peróne, začali sa ľudia ešte viacej hmýriť a tušiť meškanie. V tomto vlaku, ktorý mal smerovať ďalej do Prievidze, si v usmoklenom pondelkovom popoludní posedeli ešte hodinku. Na to, aby sa vlak pohol, chýbal dosť podstatný prvok – rušňovodič. Nič netušiaci cestujúci sa dozvedeli asi až po tri štvrte hodiny, že vlak má ”meškanie” asi 60 minút. Pomaly sa ale začali schádzať aj cestujúci do vedľajšieho motorového osobného vlaku. Až pár minút pred odchodom sa cestujúci dozvedeli, že vlastne aj oni majú prestúpiť. To, čo bolo blahosklonne označené ako meškanie, sa teda definitívne stalo absolútnym zlyhaním - spoj vôbec nevyšiel zo stanice a motorový vlak naplnili ľudia z dvoch spojov. Na železničnej stanici v Chynoranoch si pracovníci mysleli svoje. ”Nezabezpečili rušňovodiča a teraz sme všetkým na posmech.” Rušňovodiča mala podľa ich informácií zabezpečiť Železničná spoločnosť Prievidza. ”Na výluke sa podieľali Nové Zámky a Prievidza. Rušňovodiča však mali zabezpečiť Novozámčania. Buď to tam poplietli, alebo rušňovodič odišiel. Meškanie bolo 78 minút,” skonštatovali v stredisku osobnej prepravy v Prievidzi. O meškaní vlaku sa hovorí preto, lebo nakoniec predsa len celá súprava (bez pasažierov) došla do cieľovej stanice, keďže vlak musel byť stiahnutý do prievidzskej stanice. So sťažnosťami sa zatiaľ nestretli. Riaditeľstvo Železničnej spoločnosti na zahanbujúcu situáciu zareagovalo vyhlásením: ”Sťažnosť sme prešetrili a s poľutovaním musíme konštatovať, že pri organizácii dopravy v čase výluky bol chybne zostavený turnus rušňových čiat. Železničná spoločnosť Slovensko sa cestujúcim ospravedlňuje, voči zodpovednému pracovníkovi vyvodíme finančný postih.” V depe v Nových Zámkoch s rozpakmi odmietli o probléme komunikovať, nakoniec iba nervózne poznamenali: ”Vlak meškal hodinu, no a čo.”
Autor: ab
