hora. Pod úbočím tiekol potok a po hrebeni viedla cesta. Tiché prechádzky po nej ponúkali stretnutia s diviakom, jeleňom či muflónom. Na pokraji malej holiny, na vysokom, košatom buku si postavili hniezdo bociany čierne. Obývajú ho už druhý rok. Predtým mali hniezdo na neďalekom smreku. Smrek bol hustý, od vrchu mal až po spodok rozvetvené konáre. Bocianie hniezdo, ktoré užívali štyri roky, bolo vo výške asi dvanásť metrov. Na jar v piatom roku prišli bociany z ďalekej Afriky už v marci. Samec priletel na hniezdisko prv ako samica. Plachtil nad horou vo veľkej výške, alebo sa prechádzal po vlhkej lúke vedľa potoka. Keď o tri dni priletela jeho družka, začala obnovovať stavbu hniezda. Samec nosil raždie a samica ho umne kládla na hniezdo, no občas odletela aj ona a vrátila sa s tenkou haluzou. Do stredu doniesli tenšie snietky, trávu a korienky. Keď sa začal máj a pod hustým smrekom sa prechádzala diviačica s pásikavými prasiatkami, samica bociana čierneho zniesla prvé vajce. Hneď ho zostala zohrievať a potom každé dva dni zniesla ďalšie, až boli štyri. Tú jar mali bociany nepokojnú, nablízku pracovali drevorubači, ktorí robili päť dní v týždni hluk. Pílili motorovou pílou, stromy sa s hrmotom váľali na zem dolu stráňou. A potom ich s rachotom odvážali na traktoroch. To všetko veľmi znepokojovalo samičku, ktorá často vyplašene vyletovala z hniezda. Samec si postupne na lomoz zvykol, a tak sedel na vajciach viac ako samička. Aspoň v sobotu a v nedeľu mali bociany pokoj. Keď konečne po tridsiatich šiestich dňoch útrap nastala radostná udalosť a vyliahlo sa prvé mláďa, hrmot motorovej píly bolo počuť celkom pod hniezdom. O štyri dni, keď sa práve vyliahlo druhé mláďa, zahryzli sa železné zubiská do kmeňa smreku. O chvíľu sa s hrmotom váľal medzi bukmi na zemi. Dva čierno-biele vtáky plachtili nad zvaleným hniezdom, keď chlapi smutne pozerali na dve bezmocné mláďatká, ktoré našli v čečine doráňaného smreka. Boli nešťastní, nevedeli o hniezde... Teraz už druhý rok hniezdia bociany na vysokom košatom buku. Aj vlani zniesla samica štyri biele vajcia. Pokojne na nich sedela, striedajúc sa so samcom. Z vajec sa vyliahli dve mláďatá. Druhé až o šesť dní po prvom. Dve vajcia boli neplodné. Rodičia lietali dolu do údolia na lúku k potoku i do potoka, kde lovili rôzne vodné živočíchy, ktoré neúnavne znášali mláďatám do hniezda. Na jeho okraji mali urobenú malú "misku", v ktorej boli zvyšky tráv, drobný piesok a hlina. Do tejto misky samec aj samica dávia potravu z hrvoľa. V letných horúčavách nosia takto i vodu, ktorú vystrekujú z hrdla do misky často spolu s potravou. Mláďatá to v chvate zožerú. V čase odchovu mladých jeden rodič vždy zostával na hniezde a druhý zalietal za potravou. Mláďatá bolo treba nielen kŕmiť, ale aj chrániť pred nebezpečenstvom, pred slnkom, vetrom... S potravou sa vracali za deň asi osemkrát. Doniesli vždy dostatok potravy, ale pre rodičovský pár je to veľká námaha, veď mláďatá kŕmia desať týždňov. Medzi mláďatami bol stále veľký rozdiel. Staršie posedávalo na bočnom konári mimo hniezda, rozťahovalo krídla, nadskakovalo a skúšalo vzlietnuť. Keď sa mu to konečne podarilo, zletelo dole medzi stromy a úzkym voľným priestranstvom preletelo až dolu na lúku. Rodičia ho nasledovali a lákali ho k potoku, kde ho učili hľadať potravu. Mladšie ešte asi šesť dní kŕmili na hniezde, kým sa osmelilo a zletelo z hniezda. Koncom augusta už všetky štyri vtáky poletovali nad bučinou. Zavčas rána lovili pri potoku. Rodičia mali zobáky sýtočervené, mláďatá zelenkasté. Začiatkom septembra, keď sa vydávali na dlhú cestu do teplej Afriky, sa už podľa týchto znakov nedali rozlíšiť.
