BUDAPEŠŤ, PARTIZÁNSKE. V Maďarsku si pripomenuli udalosti pri budapeštianskej Technickej univerzite, kde študenti 22. októbra 1956 iniciovali revolučné udalosti. Na vtedajšie časy si zaspomínal aj 78-ročný Jozef Oravec z Partizánskeho, ktorý revolučné dni strávil v maďarskej metropole na návšteve družobnej budapeštianskej stavebnej priemyslovky.
„Naša Vyššia priemyselná škola stavebná Klementa Gottwalda v Lučenci mala družbu s Ybl Miklós Építöipari Szakképzö Iskola. Oni boli u nás v lete a my sme potom išli k nim – nás pozvali akurát v tom období pohnutých časov,“ povedal rodený Fiľakovčan, ktorý sa ako 25-ročný presťahoval do Partizánskeho, kde sa oženil.„Prišli sme do Budapešti vlakom, vystúpili sme na stanici Keleti pályaudvar, možno na Nyugati pályaudvar, už si presne nespomínam. Už ako sme prechádzali k internátu, išiel sprievod demonštrantov, ľudia boli nespokojní. No tak sprievod ako sprievod, nevedeli sme, o čo sa vlastne jedná,“ spomína Oravec, ktorý mal v tom čase 19 rokov.Študentov zo Slovenska ubytovali na internáte, ktorý bol pri Rybárskej bašte (Halászbástya) na druhej strane Dunaja oproti parlamentu.
Odtiaľ mali dobrý výhľad na udalosti. „Prvý deň po príchode sme sa išli pozrieť do tamojšej školy, ako sa tam učia.Potom udalosti nabrali spád. Vysvetľovali nám, že nesúhlasia s politikou, chceli, aby Rusi išli domov, chceli mať proste pokoj od Rusov, taký dojem som mal z toho,“ dodal.„Potom akosi v noci (z pondelka na utorok) sa to začalo, nejaké streľby boli a tak, a na druhý deň nám hovorili, že vypukla nejaká revolúcia, alebo kontrarevolúcia, ja neviem, čo to mohlo byť, keď oni si to vysvetľovali tak, druhí zas inak. Odtiaľ sme potom videli všetko ako na dlani. Už aj tanky chodili, behali civilisti so samopalmi alebo puškami, či čo to bolo a bolo počuť streľbu. Tak nám internát, kde sme boli ubytovaní, zavreli, len z okna sme sa dívali na priebeh všetkého . Furt sa strieľalo, tanky T-34, už potom aj Rusov sme videli, mali tie prešívané kabáty 'bufajky', už ako na zimu boli vystrojení,“ zaspomínal vtedajší stredoškolák.
Streľbu bolo počuť podľa jeho slov celý týždeň, ku koncu sa to na pár dní potom utíšilo. V sobotu študentov z Lučenca posadili na loď a odviezli do Štúrova, odtiaľ cestovali domov vlakom.„Študenti z partnerskej budapeštianskej školy a ľudia, ktorých sme stretli, boli nadšení, že sa niečo robí. Tak asi mali tých Rusov plné zuby, chceli, aby odišli preč. Rusi sa nebrali, preto to celé zrejme vypuklo,“ komentoval revolučné udalosti.„Boli sme v bezpečí na tom internáte. Zavreli ho a od utorka sme sa potom už nedostali von. Raz sa nám stalo, že chlapci z tej maďarskej priemyslovky, ktorí poznali únikové cesty, nás dostali večer cez okná kotolne von a išli sme do neďalekej pivárne. Aj odtiaľ sme ale počuli streľbu a pratali sme sa naspäť na internát. Po návrate domov boli rodičia šťastní, že sme sa vrátili zdraví,“ uzavrel Jozef Oravec.
Maďarské povstanie v roku 1956 bolo jedným z najradikálnejších protikomunistických vystúpení v strednej a východnej Európe. Po ňom nasledovalo obdobie teroru a represií, ktorých vrcholom bola 16. júna 1958 poprava predsedu vlády Imreho Nagya.
