V cestopisoch sa dozviete veľa o tom, prečo sa oplatí Indonéziu navštíviť. Je skutočne rajom pre cestovateľov práve vďaka svojej rôznorodosti, kde si svoje nájde tak milovník pieskových pláží, dobrodruh, ktorý chce navštíviť dažďový prales ale aj turista, ktorý príde obdivovať čaro a silu aktívnych sopiek.
„Aký je ale bežný život tamojších obyvateľov? Čím sa vlastne živia? Kde bývajú? Čo bežne jedia?“ Toto sú najčastejšie otázky, ktoré som dostávala počas života na Jáve od mojich blízkych.
Život miestnych obyvateľov je fascinujúci a pre Európana často až nepochopiteľný. Generálne možno povedať, že ľudia na Jáve žijú viac v skromnosti a v súlade s prírodou. Obklopujú sa vecami, ktoré si vedia sami vyrobiť, vychovať či dopestovať.
Domčeky z bambusu
Mnohí z nich dodnes bývajú v domoch z dreva. Bambus, ktorý tam rastie na každom rohu, je dostatočne pevný na to, aby z neho mohli postaviť dom či záhradný prístrešok pred domom. Aj v stavebnej oblasti je už ale cítiť vplyv západnej kultúry a mnohí Indonézania si postavili murované domy.
„Myslel som, že murovaný dom bude dobrá investícia, že bude stabilnejší a vydrží aj pre moje deti. Po dvoch rokoch mám však všade plesnivé steny,“ rozpráva o svojom stavebnom omyle kamarát Aang. Podnebie tu totiž murovaným stavbám skutočne nepraje, pričom vzdušné bambusové domčeky s drevenou strechou sú ideálnym príbytkom v takto vlhkom prostredí.
Živobytie
„Všetko, čo tu vidíte je z mojej záhradky,“ odpovedá pyšne staršia pani na trhovisku. Trojpodlažný komplex trhu je centrom obchodu v Yogyakarte. Nájdete tu ovocie, zeleninu, koreniny, ryžu, mäso, ryby, koberce, látky, šaty, pletené košíky aj drevené výrobky. V podstate všetko, čo potrebujete k bežnému životu. Tu ľudia predávajú to, čo dopestovali, dochovali alebo vyrobili. Vysoké percento obyvateľov sa živí poľnohospodárstvom. „Mám tri takéto ryžové polia, živia celú moju rodinu, “ hovorí vráskavý starček pracujúci v horúcich dňoch na poli vedľa nášho domu. Zber úrody je minimálne tri krát v roku, a teda majú skutočne čo robiť, aby polia obhospodárili. Po dvoroch a uliciach behajú najviac kurence, ktoré sú aj základom mäsového jedálnička miestnych warungov (pozn. pouličné reštaurácie). Ovocie je hneď po ryži najvyhľadávanejším artiklom. Banány a papáje tu rastú tak ako u nás jablká a hrušky. K sezónnemu ovociu tu patrí aj mango, rambutan, jack fruit alebo celosvetovo preslávený durian. Ten vraj patrí k najlahodnejšiemu ovociu na svete, no väčšinu bielokožcov odradí jeho prenikavý zápach a k ochutnávaniu ani nenaberú odvahu. Sú však aj menej tradičné formy živobytia, ako napríklad chov hadov, výroba uhlíkov z kokosových orechov, akupresúra, či výroba bylinkových liečiv „jamu“.
Kultúra
Ďalším veľkým balíkom obživy je umenie, tanec, hudba a ručné práce. To, čo v našich kultúrach už musíme chrániť pred zánikom, je v Indonézii bežnou módou, prácou i koníčkom.
Indonézska batika má dlhú históriu, je zapísaná v UNESCO zozname majstrovských diel nehmotného dedičstva ľudstva. Ide o techniku farbenia látok, kedy sa na kreslenie vzorov používa horúci vosk. Je obdivuhodné, že tu aj v dnešnej dobe nosia muži aj ženy oblečenie zdobené touto technikou.
Na Jáve si na svoje prídu aj milovníci hudby, pretože hra na gamelánový orchester je súčasťou všetkých slávnostných ceremónií, ale aj menších osláv v dedine. Rovnako dôležitou súčasťou je tanec, ktorý je špecifický hlavne bohato zdobenými kostýmami a farebnými maskami, ktoré zobrazujú historické postavy či bohov. Typické sú dámy cupitajúce na pódium v tesných dlhých sukniach, pohybujúce očami z jednej strany na druhú kozmickou rýchlosťou a prsty na rukách zohýbajú do všakovakých tvarov akoby ani neboli z kostí. Tanec má v indonézskej kultúre veľké zastúpenie a mnohé univerzity ponúkajú jeho štúdium tak pre miestnych ako aj pre cudzincov.
Spojením gamelánového orchestra, spevu a divadla je wayang. Ide o tieňové divadlo, ktoré nie je iba nástrojom kultúrneho vyžitia, ale aj výchovnou metódou. Príbehy zobrazené v tieňoch bábok rozprávajú historické príbehy, z ktorých plynie ponaučenie, a tak sú jeho divákmi nielen starší, ale aj deti a mládež.
Mnohí hovoria, že ľuďom v Indonézii závidia celoročné slnko. Vraj sú ľudia v takýchto krajinách šťastnejší. Ja mám však pocit, že to, čo ich robí šťastnými, je aj rešpekt k prírode, umenie, hudba a tanec.
So svojimi skúsenosti zo sveta sa s nami podelila Gabriela Kováčiková z Topoľčian
