TOPOĽČANY. Anna Iváková, poetka a prekladateľka z esperanta, rodená Žochárka spísala prvý Žochársko – Slovenský slovník. Silným impulzom k vytvoreniu slovníka bola jej láska k nárečiam.
Zopár slov zo slovníka
bablna – bavlna
báčino – ujo
bíly – biely
brav – prasa
cverna – niť
čiglať – štekliť
Drik – rieka Nitra
facúť – vylepiť
frmol – zhon
gonvalinka – konvalinka
hihákať – smiať sa
hingala – hojdačka
ic – choď
kondva – konva
krčica – ktrko
lúchať – piť
merkuj – dávaj pozor
myllo – mydlo
naďabiť – natrafiť
naďžgav sa – dobre sa najedol
opáčiť – navštíviť
polla kraja – vedľa kraja (napr. chodníka)
praška – kotná sviňa
ričica – riečica
Knihy v našom nárečí nenašla
„Vždy, keď je možnosť, načúvam slovám z hlbokej studnice nášho ľudu. Ba som si aj povedala, veď ešte v našom nárečí nikto nič nenapísal,“ prezradila nám Anna Iváková s tým, že v iných mestách a mestečkách či dokonca aj v dedinách už toho veľa povychádzalo v nárečiach. Celé knihy.
„Len Žochári sa nemajú k ničomu. Tak aby sme neboli celkom „pozatku“ začala som pomaly slovník tvoriť ja. Ešte stále dopisujem slová, ktoré sa mi vynoria z pamäte. Je to zaujímavá práca a bolo by dobré, keby nevyšla navnivoč.“
To však nie je všetko. Pani Iváková tiež pripravuje vydanie knižky v topoľčianskom nárečí Žoch plný nielen humoru. Knižka obsahuje množstvo humorných príbehov. Niektorými príbehmi bude sprevádzať čitateľov krstná mama pani Ivákovej. Jediné, čo však brzdí jej vydanie, a tak isto aj slovníka, je nedostatok peňazí. „Nič nie je zadarmo – ani vydanie knihy. Nevzdávam sa však a snažím sa na ich vydanie získať potrebné financie,“ dodala A. Iváková.
Anna Iváková rada čítala už od malička. Najradšej mala rozprávky od Pavla Dobšinského, nepohrdla však ani inými. „Ani neviem, kedy som objavila čaro poézie. To mi aj zostalo. Básničky som písala už na ZDŠ. Občas, keď robím poriadok, nejaké nájdem. Čítam si ich s úsmevom,“ povedala.
Prvú knihu poézie sa jej však podarilo vydať až v roku 2015 s názvom Ševelenie jabloní. V tom istom roku vyšla aj kniha poézie básnika a spisovateľa literatúry faktu Jozefa Leikerta – Dotyky duše, ktorú Anna Iváková preložila do esperanta a prezentovaná bola na 101. Svetovom kongrese esperanta v Nitre ( 26. júla 2016).
Organizuje stretnutia s umelcami
„Každý mesiac robievam v Kaviarničke Radnička – v historickom jadre Bratislavy v Podbrání Starej radnice stretnutia so zaujímavými ľuďmi z radov spisovateľov, karikaturistov, výtvarníkov a samozrejme ľudí, ktorí píšu a prezentujú svoje práce v nárečí. Priznám sa, že táto práca, ktorá vôbec nie je honorovaná, sa mi stával koníčkom,“ prezradila nám o sebe.
V rokoch 2009 a 2010 sa prihlásila do literárnej súťaže Tak píšem ja a jej práce boli ocenené. V roku 2010 jeden z príbehov, ktorý poslala do košického rozhlasu, zdramatizovali a uviedli Rozhlasoví Bakalári z Košíc.
Pani Anna Iváková nám o svojej knižke prezradila viac priamo v topoľčianskom nárečí. Bola by však škoda prekladať jej slová do spisovnej slovenčiny...
Prv, neš som sa taktok rozholla, hladala som Topolčach volakoho zaujímavého. Človeka, kerý tamek žije a ví o šeckom, ale hlavňe o takom, čo sa ňepíše novinách a aňi ňiďe. O takom, keró sa vypráva medzi luďma. Aj som sa vypytuvala známych, aj som mejly vypisuvala ďekomu a šelikaďe, ba aj listy som napísala takým, kerí mejl ňemajú. Ale ňišt. Ňigdo sa veru ňeozvav.
Ňerozumím tomu. Asi taký ňigdo ňeňi, a aš aj je, tak sa mu to ňedostalo do uší a teda sme ho ňemohli naíť.Nuš, ňedá sa ňišt robiť. Našťasťí krsnej iďe huba furt (aš bárkedy hlava rozbolí ot tolkého trepáňa) ale aj tak dúfam, že ešťe dlho jej tá huba pójďe. Hrube rada cestuje. Toďek, hádam pret ďesáťima rokama bola na cesťe okolo sveta za osemďesát ňňí. (To bola ešťe mlaďica.)
Bola zvedavá, jak to ten Verne mohov napísať. Kňišku ví dočilku hádam celú naspamať. Tak sa vybrala. Vyn-šlo jej to na chlp. Ešťe dodala, že keby mala méň rokov tak by oprobuvala aj 8 ťisíc míl po Amazonke a ďalšé. Tak ale račči poleťí len balónom kúšťek tunek u nás a buďe spokojná. (Robí to volakerá cestovná kancelárňa, ale moc za to pýtajú. Vaččim ďílom, ňepójďe.)
Úryvok z pripravovanej knihy
Ešťe mi napallo. Ňevím presňe keróm roke to bolo, ale vím, že som choďila ešťe na prvý stupeň.Teda asi do druhej, treťej lebo štvrtej trídy. Polla šeckého opchodách ňebolo ňišt, lebo každý do volačo chovav, a naša stará mama chovala slípky, mosev odozdať kontingent. Teda vajcá.
Možná víťe jak je to zo slípkama. Ras ňesá, ras ňije. A hentí furt len sťeli, aby sme nosili vajcá do školy.Šak kolko zňísli sa aj minulo. Píkli sa koláče, vysmážalo sa, jella sa škvareňina, na mako a aňi ňečahalo. Mama sa ras naoňďila, kúpila opchoďe a poslala pekné, ešťe aj opečátkuvané. Bola sranda. Jesli mamu zavolali do školy, tak im to vytmavila. Jak to dopallo ňevím a ňevím, aňi čo moseli odozdávať tí, čo chovali sviňe, kačice, morky a bárčo druhó. Určiťe masť a možná aj klbásy a inšó.
Tedy ma to moc aňi ňezaujímalo. Len hinto som si tak zapamatuvala. Čil mi jenna susetka, čo tí časy zažila, vyprávala, že moseli odozdávať aj rolníci a domáci hospodár, aby mav pre seba, mosev zabíjať načírno. Odozdávala sa masť a masso. Nuš a víťe, volakedy sa choďili zbírať aj klásky. Keť uš bolo pokosenó a zobrató s pola, tak sme zo starou mamou choďili na klásky. Veru, tedy sa ináč hospodárilo. Aňi jenno zrno ňevynšlo navňivoč. Šecko luďí vyzbírali a potom ešťe kačice a slípky vyhnali do pola a tí čo naišli, šecko vyzobali. Ňije jak čilek, že zrno vyklíči na poli a jablká zhňijú pot stromom, lebo ich ňigdo ňesťe obírať, lebo je s tým robota. Keby boli aspom páleno spravili. Hovorá, že šak si kúpa opchoďe. Áno, šak si kúpa šecko ňeska opchoďe, dobre postríkanó a osvíťenó rengenom, aby to vydržalo cestu s tej čertovej maťere –doví otkál– a obírajú to ešťe zelenó.
Jak to móže chuťiť? To len tak vyzíra jak jablko lebo rajčina, ale chuť ňeňi. A potom tu u nás šecko ovocí vycháďa nazmar, lebo tentok národ zleňivev, uš ňišt ňesťe robiť len zarábať na klamaňí a vykorisťuvaní druhých a to si hovorá, jakí sa šikovní a chytrí. Že sa ňehambá. Šak ale oňi sa aňi hambiť ňeveďá. Iďeme na tí čerešňe, čo som vyšši spomenula. S týma je najvačča robota. To sa veliké stromy. Zasek si toho moc pamatám. Viťe jakó to bolo peknó, keť do dvora ždycky na koňách choďili gazdová z okolitých ďeďín vozáma plnýma čerešní a šelijaké druhy tamek mali. Vážili to takýma váhama starýma, keré držali ruke a tí misky boli na takých reťáskach a vážilo sa kvichtama.Gazdom sa veru ňeťažilo obrať každú čerešňu lebo višňu. Aj zo slivkama choďili. To sa napíklo koláčov.
Jeden plech sa zedov hňeť, len čo vychladov a druhý ňedav na seba dlho čakať. Celom dvore, každej kuchyňi sa píklo s toho dobrého ovocá.Ňevím prečo, ale ňeska to ňeňi jak volakedy. Obírajú to ešťe zelenó, len na velký peňás. Najlepši je to viďeť na breskyňách. Keť ich steš ňehať doíť, tak zvannú na taký treťí deň. Tedy by som im ich najračči otrískala o kotrbu. ANNA IVÁKOVÁ
