- Sme záhraďe a začína sa rozhovor. Okolo iďe suset.
- A: Pámbo pomáhaj a dobré otpoloňňi vinšujem.
- B: Pámbo uslyš, aj Vám.
- A: Saďá, saďá?
- B: Nuš saďím, aby bolo zime čo do hrncov. Dav by Pámbo, aby sa aj uroďilo.
- A: Očujú, šak mi slúbili tú fazulu na plot.
- B: Šak som im hu ňehala. Ňebojá sa. Prindu si hu zajtra zať. Móžu báraj ňeska večer, veť sestre ňejďim. Mosela ňehať robotu, lebo to malé je bárkedy ňezdravé. Aňi do tej škólky ho ňemóže dať. Veďá. Jak sťú, tak spravá.
- A: Móžem sa ich ešťe opýtať volačo?
- B: No pýtajú sa. Keť buďem poznať otpoveť, otpovím im.
- A: Lanskom roke mi dali také rajčinové planty. Pamatajú?
- B: Čoby ňi.
- A: Rajčiny boli veliké a masité. Moja robila z ňich pretlak a hovorila, že sa hrube dobré. Celú zimu sme veru mali.
- B: No, čo mám s ňima robiť. Mosá príť ale aš o týďeň. Ešťe sa ňeňi na saďeňí.
- A prečo si ňeňehali semáčko? Ňeveďá jak sa to s tých rajčín vybíra?
- A: Povím pravdu, veru ňi.
- B: Aňi ňehovorá takó volačo. Šak ňevyzírajú taký sprostý, jak sa viďá. Ale naučím ich to.
- A: Ozaj?
- B: Veť veďá, že ja ňehovorím do luftu. Šak ma uš dosť dlho poznajú.
- A čo si oňi také ňespravá? Čo ňemajú místo kuchyňi lebo izbe na okňe? Lebo sa leňivý?
- A: Nuš veďá, keť moja to nútri ňesťe.
- B: Ale dobré rajčiny by jella? Čo?
- A: Majú veru pravdu. Keť sa do ňich pusťí aš gule sa jej za ušama robá, čo jej tak chuťá.
- B: Tak si spravá ňispet záhraďe a planty si dopestujú oňi. Šak aj šalát tamek móžu pestuvať, lebo reťkovku. Budú mať prv. Hádam im ňišt žena ňepoví keť to bude venku záhraďe?
- A: Jak hovorá. Do záhrady sa mi vóbec ňemíša.
- B: Ja vím, majú to ťašké, keť jej idú ruky od roboty preč. Ale jak si zvykli od
- mlaďi... čil sa uš ňišt robiť ňedá. Aspom im navarí?
- A: Chvalabohu, navarí. Ja by som to uš ňemóhov a aňi ňevím tolko šeličoho navariť, tí šecky jellá jak moja a pícť uš vóbec ňi. Čo uš mám s ňov robiť keť som si hu zav na krky?
- B: Nuš, mali si lepši vybrať. Ale majú fešandu. Šecko mať ňemóžu. Veďá?
- A: Majú pravdu. A ešťe mi poveďá otkál majú zemáky? Sťev by som si prehodiť sema, lebo tí moje mám uš treťí rok.
- B: Zaťko to zehnav aš volaďe na Orave. Volajú sa Čajka. Veru sa hrube dobré. To si uš ňeskoro spomenuli sema premeňiť. Jeseňi sa opýtajú. Šak pivňicu majú dobrú. Mosá vydržať. Čil je uš ňeskoro na saďeňí zoháňat. Otkál sa, keť to ňeveďá? Im sa lúbi šecko len u susedov. Šak sa čunný. Vyprávajú jak keby ňišt ňedopestuvali, vypytujú sa ot korábu sveta. Čo píšu kroniku, lebo sa žandár? Moc sa vypytujú a málo domov píšu. Veďá?
- A: Viďá, ešťe som sa ich sťev opýtať na tú mrkvu, ale sa aj bojím, aby ňehoďili po mňe tú motyku.
- B: Ňebojá sa, ja tú motyku potrebujem. Keby hu na ňich dolámala, jak by som saďila?
- To mysleli tú, kerá bola jak burgyňa, lebo tú karotku? Obidve boli pekné.
- A: Tú prvú.
- B: Nučka doňísla semáčko. Zo školy boli na brigáďe volaďe na JRD pucuvať burgyňu a vella bola „šľachtiteľská stanica“, tak si vypýtala.
- Poveďá, a oňi kolko mali ribizel lanskom roke? Aj víno robili?
- A: Veru som robev. Ňehňevajú sa na mňa, keť sa tak vypytujem. Šak oňi sa múdrejšá neš ja. Prídu okoštuvať. Uš dozrelo. Aj s červených aj s čírnych. Som zvedavý, čo poveďá. Oňi sa veru šeckom vyznajú. Sa dobrá gazďiná.
- B: Ďakujem im za pozváňi. Skór jak ňeďelu poobeďe ale ňemóžem. Budú mať čas?
- A: Prídu. Z mojou si zas móžu vyčaruvať recepisy na koláče. Aby som ňezabov, sťem sa ich ešťe opýtať aš móžem.
- B: Čo uš s ňima. Čo sťú zasek veďeť?
- A: Prosím ich pekňe, majú ešťe tí šťiplavé šutemíňe?
- B: Idú volaďe, že sa tak pýtajú. Ináč, až by sťeli veďeť, volajú sa ďumbiráky, keť to uš zabulli. Doňesím, ňebojá sa. Vím, že ich lúba.
- A: S Pánom Bohom.
- B: S Pánom Bohom aj z batohom. Idú uš do čerta. Dosť ma uš zdržali od roboty.
