V súčasnosti pôsobí ako vodnopólový rozhodca a popritom je aj podpredseda Športovo-technickej komisie na Oblastnom futbalovom zväze v Topoľčanoch.
Milan Krajčík sa v mladosti venoval vodným športom. Z plávania prešiel do tímu topoľčianskych vodných pólistov a neskôr sa stal rozhodcom vodného póla. A na móle pri bazéne ho s píšťalkou v ruke môžete stretnúť dodnes.
Aké boli vaše športové začiatky a kto vás priviedol k športovaniu?
– Všetky moje športové kroky viedol môj otec Jozef Krajčík, ktorý je jediným žijúcim zakladateľom plávania a vodného póla v Topoľčanoch. Budúci rok oslávi svoje 89. narodeniny. On ma doviedol prvýkrát pri bazén a tam som začal s plávaním. Vyrastal som na letnom kúpalisku v parku za súčasnou plavárňou. Okrem vodným športom som sa ale venoval aj gymnastike, či stolnému tenisu. V tej dobe venovala mládež svoj čas prevažne len športom, a teda sme stíhali viac aktivít naraz.
Vaša športová kariéra začala vo vode, čomu ste sa venovali najviac?
– Začínal som s plávaním, kde som prešiel žiackymi kategóriami. Postupne sa v Topoľčanoch začali vytvárať mládežnícke celky vo vodnom póle. Už v žiackom veku sme sa ako mladí vodnopólisti pripravovali pod vedením trénerov Ivana Klemana a Jána Korca. To sme už hrali slovenské súťaže. V doraste ma viedol strýco Juraj Krajčík – Ďuri Báči, ktorého môžeme považovať za nestora topoľčianskeho vodného póla, pretože až do svojich 44 rokov pravidelne hrával vodné pólo aj súťažne. S ním sme získali po prvýkrát aj bronzové medaily na majstrovstvách Československa vo vodnom póle v roku 1974 v kategórii staršieho dorastu. To bola vôbec prvá „veľká“ mládežnícka medaila pre topoľčianske pólo. Z dorastu som postupne prešiel k mužom, kde začiatkom sedemdesiatych rokoch hrávali Topoľčany iba čisto Slovenskú ligu. Najvyššia súťaž bola celoštátna, kde boli tímy z celého Československa, my sme v Topoľčanoch hrali akoby druhú ligu, kde sa predstavili tímy iba zo Slovenska. V roku 1975 sa nám ale podarilo vyhrať kvalifikáciu proti Plzni a v roku 1976 sa muži Topoľčian po prvýkrát predstavili v najvyššej československej súťaži. Vtedy už na post trénera miesto môjho otca Jozefa Krajčíka nastúpil ešte aktívny hráč Peter Kalinka, ktorý prišiel do Topoľčian z Košíc a tiež sa významne pričinil o rozvoj póla v našom meste.
Koľko sezón ste odohrali za topoľčianskych seniorov?
– Za mužov som už veľa zápasov neodohral, pretože som odišiel na vojnu, kde som pôsobil v Dukle Plzeň. Plzeň vtedy hrávala českú ligu a keď som odchádzal, tak o rok postúpila do celoštátnej ligy. Bolo cítiť, že sme tam viacerí Slováci, ktorí tento český celok potiahli do najvyššej súťaže. Po vojne som ešte študoval, a preto som príliš tréningové jednotky nestíhal. Tým pádom som sa aj ťažšie presadzoval do zápasovej nominácie. Robil som prevažne len náhradníka a viac zápasov som skôr odohral za B-tím Topoľčian. V tom čase bolo hráčov viac než dosť, dokonca väčšina tímov mala B-tímy a tí hrali vlastnú súťaž. To je paradox oproti súčasnej mužskej sezóne, keď Extraligu hrá na Slovensku len osem mužstiev a aj tie majú problémy s kádrami.
Dorastenci z roku 1974 – Juraj Krajčík (tréner), Eduard Krajčík, Milan Krajčík, Stanislav Janoušek, Miroslav Murgač, Jozef Schwarz, Miroslav Kupec, Róbert Kozinka, dole – Hlavenka, Róbert Síleš, Viliam Mišenka, Igor Rybanský, Milan Naňo. (zdroj: ARCHÍV M. K.)Ale postupne ste prešli na rozhodovanie...
– Aktívne som hrával len do 25 rokov, potom som prešiel na rozhodovanie. Prehovoril ma Juraj Krajčík, aby som to vyskúšal. Dal som sa na to a teraz už 37 rokov sa venujem čisto len rozhodcovskej činnosti.
Aké boli vaše rozhodcovské začiatky? Boli ste mladý rozhodca, väčšina vás teda dobre poznala z bazéna...
– Samozrejme, poznal som takmer všetkých hráčov. V určitých momentoch to bolo dosť zvláštne, že doteraz som bol s nimi len za dobre a zrazu som musel rozhodovať proti ním. Na začiatok som pískal len slovenské súťaže a predovšetkým mládežnícke ligy. Po troch rokoch som bol na celoštátnom seminári v Prahe, kde som absolvoval kurz a začal som rozhodovať celoštátnu ligu. Môžem teda povedať, že už 34 rokov rozhodujem zápasy na najvyššej úrovni. Vtedy sme cestovali na zápasy do Prahy, Ústi nad Labem, Plzne, Brna... a samozrejme, aj všetky slovenské vodnopólové mestá mám dôkladne pochodené. Do zahraničia som sa dostal ako rozhodca v rámci rôznych medzinárodných turnajov, takto som rozhodol priateľské zápasy v Poľsku, Rakúsku, Maďarsku, Česku, Francúzsku či v Nemecku.
Ako rozhodca však ešte stále pôsobíte...
– Vodné pólo môžete rozhodovať len do veku 60 rokov, teda už v tomto ročníku presahujem hranicu. Požiadal som ale o výnimku, aby mi predĺžili licenciu aj na túto sezónu. Rozhodcov je málo, a preto vedenie vodného póla mojej žiadosti vyhovelo.
Spomínali ste, že už 37 rokov pôsobíte len ako rozhodca. Ako sa za takmer štyri desaťročia zmenilo vodné pólo?
– Súčasne vodné pólo je tvrdšie a oveľa agresívnejšie než bolo pred 30 rokmi. Najmä mladší rozhodcovia musia v súčasnosti dávať pozor na ten prvotný moment, ktorý sa udeje vo vode. Vodné pólo je rýchly šport, väčšina faulov sa udeje pod vodou a to diváci z tribúny ani nemajú šancu uvidieť. Rozhodca to držanie pod vodou musí vycítiť, i keď počas mojej kariéry som narazil aj na takých hráčov, ktorí tieto „fauly“ vedia kvalitne nafilmovať. Potom si na takýchto hráčov dávame už oveľa väčší pozor.
Najväčší rozdiel za tých takmer 40 rokov je ale v spoločenskom vyžití. V minulosti, keď ste prišli na zápas, všade vládla priateľská atmosféra. Posedeli sme s hráčmi i funkcionármi pred zápasom i po zápase. Vtedajšie správanie bolo oveľa na vyššej úrovni ako dnes. V rámci československej ligy som mohol prísť hocikam, vždy nás privítali, porozprávali sme sa. Dnes je to už o niečom inom. Teraz sa mi často stáva, že prídete na bazén, odpískate zápas a idete domov. Pomaly vám nikto ani ruku nepodá. Tá spoločenská kultúra sa nadobro vytratila. To tvrdím nielen ja, ale aj ostatní starší kolegovia. Možno je to aj dobou, že všetci sa ponáhľajú, ale v minulosti bol každý jeden zápas sviatkom. A bolo jedno, či sa hralo o prvé miesto alebo o pokojný stred tabuľky.
V aktuálnom ročníku má mužská Extraliga len osem mužstiev. Vy ste spomínali, že ste dokonca museli hrať za B-mužstvo Topoľčian. Čím to je, že tých mužstiev je pomenej?
– Počet mužstiev rapídne klesol, vypadli mužstvá ako Nové Zámky, Prešov, Vrútky, Bojnice, či Banská Štiavnica. Nie je už asi taký záujem, je veľa iných príležitostí a dlhodobo sa nikomu nechce akoby systematicky pracovať. Česť výnimkám, pretože napríklad v Novákoch to robia ozaj kvalitne. Tam si z vlastných odchovancoch dokázali vytvoriť výborné extraligové mužstvo, ktoré momentálne hrá o titul majstra Slovenska.
Kedy vám bolo najhorúcejšie pri bazéne?
– Tých momentoch bolo veľa, ale musím povedať, že ani raz som nebol inzultovaný. Blízko k inzultácii som bol ale v Košiciach pri juniorskej lige, kde sa odohrávali majstrovstvá Československa. Košice hrali v domácom bazéne a proti ním stál Prešov. Domáci boli favoritom, no ako som sa neskôr dozvedel, tak domáci Košičania mali deň predtým nejakú oslavu a chlapci si mysleli, že Prešov jednoznačne zdolajú. Prešovčania sa na Košice neuveriteľne vytiahli a po tretej štvrtine vyhrávali o dva góly. Počas tej prestávky prišiel za mnou tréner Košíc, ktorý ma zasypal vulgarizmami a nadávkami, a že mi takú strelí... Som mu povedal, nech teda skúsi. Nakoniec sa to upokojilo, zápas sa dohral, skončila napokon remíza. Vtedy som ale cez tú prestávku zažil niečo, čo dovtedy a ani odvtedy už nikdy viac.
A boli aj nejaké úsmevné momenty?
– Samozrejme, tie sú zväčša spojené s rozhodovaním ženského póla. V začiatkoch tie plavky neboli ešte až tak pevné a tie silonové sa rýchlo trhali. Aj preto bola povinnosť, aby hráčky mali na sebe vždy dvoje. Vo vode sa ale aj tie plavky trochu roztiahnú a keď sa dievčatá ešte medzi sebou pomixujú, tak nie vždy tie plavky vydržali. Veľakrát sa mi stávalo, že hráčky si dotrhali plavky a potom po jednej vychádzali z bazéna a ukazovali mi holé zadky, že čo som nepískal, však jej súperka dotrhala plavky. A stávali sa aj pikantnejšie prípady, vtedy nebola núdza ani o odhalené poprsia.
Komu osobne radšej rozhodujete? Mužom alebo ženám?
– U žien sa nehrá až také tvrdé vodné pólo a spravidla aj ten zápas sa ľahšie rozhoduje. U mužov je to vždy ťažšie, ale už poznáme tie typy hráčov, vieme, čo môžeme očakávať. V podstate je to jedno, keď ustriehneme všetky dôležité momenty, tak všetci sú zvyčajne spokojní.
Okrem vodného póla pôsobíte ako podpredseda Športovo-technickej komisie ObFZ Topoľčany. Ako ste sa vy dostali k futbalu?
– V Športovo-technickej komisii ObFZ Topoľčany som už dvanásť rokov, dva roky predtým som bol ešte v komisii mládeže. Môj mladší syn Milan začal športovať, ale vybral si futbal. Chodievali sme k chlapcovej babke do Krnče a keďže dom mala blízko ihriska, tak tam strávil veľa času. Mal asi osem rokov, keď prišiel za mnou, aby som mu kúpil futbalovú loptu. Rozbehol tak futbalovú kariéru v obci Krnča, kde som, samozrejme, chodil s ním na zápasy, až som sa stal na určitú dobu tajomníkom OFK Krnča. Odtiaľ som prešiel pomáhať aj na ObFZ Topoľčany, kde som doteraz.
Vy ste zostali pri futbale ako funkcionár, ako je to so synom, zostal pri futbale?
– Syn musel svoju futbalovú kariéru ukončiť zo zdravotných dôvodov. Asi pred dvomi rokmi, keď mal 24 rokov, tak pri pokutovom kope chytil loptu tak nešťastne, že mu vyletelo rameno. Toto zranenie mu už bránilo pokračovať v roli brankára, a preto futbal prestal hrávať. Skúsil ešte pôsobiť v okrese ako futbalový rozhodca, ale nejako ho to neoslovilo a skončil.
Blížia sa Vianoce, najkrajšie sviatky roka. Ako si vy spomínate na Vianoce?
– Od detských čias sme sa všetci tešili na vianočný stromček, potom na darčeky, veď príde Ježiško. Tieto pocity zostanú v každom z nás a nie nadarmo sa hovorí, že čo sa za mladí naučíš, na starobu akoby si našiel. A to je presne u mňa vianočný čas. Vždy, keď sa postavím pri ten vianočný stromček, vždy si premietnem v hlave tú radosť, veselosť a fakt, že môžem byť s tými najbližšími. Na Vianoce sa každý rok teším, postretám sa so svojimi blízkymi.
A tieto Vianočné sviatky opäť využijeme aj na to, čo nás najviac baví. Na Štefana organizujeme s ObFZ Topoľčany halový futbalový turnaj v kategórii dospelých, ktorý ako ŠTK riadime, takže nebude to len o prejedení, ale aj o spoločenskom vyžití.
