Štvrtok, 27. júl, 2017 | Meniny má Božena
Pridajte si svoje mesto

Stanislav Horský oslávil sedemdesiatku na ľadovej ploche

Jubilant – Stanislav Horský sa 17. novembra dožil okrúhleho životného jubilea – 70. narodenín.

Stanislav Horský pri príležitosti 70. narodenín dostal od primátora Topoľčian ďakovný list.(Zdroj: JARO ŠUPA)

Do Topoľčian prišiel z Prešova vypomôcť hokejistom Topoľčian, no napokon tu so svojou rodinou zostal až dodnes.

Stanislav Horský pochádza síce z Bratislavy, ale má nemalú zásluhu v napredovaní topoľčianskeho hokeja. V klube pôsobil ako hráč, neskôr tréner a nakoniec i ako prezident klubu. A síce má Stanislav Horský už 70 rokov, ešte stále ho môžete uvidieť na korčuliach na ľade. K športu priviedol aj obe dcéry, staršia hrala hádzanú, mladšia sa venovala plávaniu a hokeju.

Pán Horský, ako ste sa vy dostali k hokeju?

– Otec kedysi hrával hokej, za Slovenského štátu bol dokonca kapitánom našej reprezentácie. Od malička nás spoločne s bratom viedol k tomu, aby sme športovali. Od útleho detstva sme chodili na ľad – na Železnú studničku, Rybníky, Šuhajdu. Odtiaľ smerovali moje kroky na zimný štadión. Prvé súťažné kroky som robil na Patrónke v Bratislave, kde som hral hokej i futbal. V hokeji som sa dostal do dorastu Slovana a pred odchodom na povinnú vojenskú službu som obliekal B-dres Slovana Bratislava. Narukoval som do Prešova v roku 1966, kde mala byť Dukla, no prešovský klub mal spoluprácu s Duklou až o dva roky neskôr, a tak som počas vojny hrával hokej za Tatran Prešov. Bolo to pre mňa šťastné obdobie, pretože ako vojak som sa mal v tomto klube dobre, dokonca som si tam našiel aj neskoršiu manželku, s ktorou som prišiel aj do Topoľčian.

Kde sa vlastne zrealizoval váš prestup do Topoľčian?

– Po vojne som dostal ponuku hrávať za Topoľčany, kde sa práve v roku 1972 postavil nový štadión. Do Topoľčian som už prišiel s manželkou aj dcérkou a práve tu sa nám narodila aj druhá dcéra. A v súčasnosti už môžem prehlásiť, že sa úplne cítim za Žochára.

Po mojom príchode sa hrala v Topoľčanoch divízia, súperili sme o čelo ligy proti Nitre, či Skalici. Raz postúpila Skalica, raz Nitra a v roku 1978 sa to konečne podarilo aj nám. Prebojovali sme sa do SNHL, kde sme síce odohrali iba jednu sezónu, lebo hneď sme vypadli, no v Topoľčanoch som zostal aj naďalej. Práve táto postupová sezóna bola moja najlepšia sezóna v seniorskom topoľčianskom hokeji. V spomínanom roku 1978 som uspel aj v ankete o najlepšieho športovca okresu Topoľčany, keď som sa umiestnil v prvej päťke.

Takže celý seniorský hokejový aktívny hráčsky vek ste strávili len v Topoľčanoch?

– V podstate áno, i keď v jednom období sa v Topoľčanoch vytvorilo B-mužstvo Trenčína. Za toto mužstvo hrali len Fíža, Kvasnica, Dežko Medo, či Pavol Lásik. Zvyšní sme sa presunuli do Partizánskeho, kde sme hrali nižšiu súťaž. Písali sa vtedy roky 1980 až 1983. A na sklonku kariéry sa väčšina z nás rozhodla reprezentovať Ludanice v majstrovstvách kraja. Potom som sa ešte na niekoľko rokov vrátil späť do Topoľčian, kde som hral až do roku 1992.

Na akom poste ste sa na ľade cítili najlepšie?

– Celý život som hral centra. Doteraz sa dokonca stále na tom smejeme, pretože raz som povedal, že do obrany pôjdem až vtedy, keď budem starý. Kamarát Janko Kiš sa ma už na poslednom našom stretnutí opýtal: „Kedy už konečne pôjdeš do tej obrany?,“ no odvetil som mu, že taký starý ešte nie som...

Okrem hokeja Vám ale učarovala aj futbalová lopta...

– V Topoľčanoch som pracoval v Kovopodniku a takmer každý jeden z mojich kolegov bol vášnivý futbalový fanúšik. Kamarát ma tak dotiahol do Bojnej, kde som odohral sezónu. Odtiaľ som prestúpil do Tovarník, kde sa hrala vyššia súťaž, aby som sa vrátil späť do Bojnej, pretože tak vysoká futbalová súťaž sa už s hokejom nedala absolútne skĺbiť. Inak z futbalu mám prekrásne zážitky. Keď som šiel z Bojnej do Tovarník, tak v tom ročníku práve Bojná postúpila do vyššej súťaže. Ako som sa vrátil do Bojnej, tak paradoxne šli Tovarníky o súťaž vyššie. Z Bojnej som ešte raz prestúpil do Nemčíc a Bojná opäť postúpila vyššie. A keď som z Nemčíc odišiel, tak aj tie do roka tiež postúpili. Bol som v troch futbalových tímoch, no ani raz som sa netešil z postupu, pritom tie mužstvá vždy po mojom odchode postúpili... Už aj kamaráti vravievali, že keď chce niekto postúpiť, nech si najskôr angažujú na rok Horského...

Ako ste stíhali hrať futbal i hokej. Bolo to asi náročné?

– Dalo sa to zvládať, futbal som aktívne hrával do 38 rokov. Aj preto som si vysokú školu strojnícku robil iba diaľkovo, ale úspešne som spromoval.

Po ukončení aktívnej hráčskej kariéry ste ale pri hokeji zostali, čomu ste sa venovali?

– Hokejovú kariéru som ukončil vo veku 46 rokov, v zápase proti Piešťanom. Vtedy som skóroval a povedal som si, že stačí a zavesil som korčule na klinec. Už po mojom prvom roku v Topoľčanoch v roku 1973 som si urobil trénerský kurz a popritom som trénoval najskôr žiakov. Najviac času som strávil pri žiakoch, ročník narodenia 1969. S nimi som prešiel od prípravky, cez mladších žiakov, starších žiakov až po dorast. Potom som sa ešte raz vrátil k mladým žiakom, s ktorými som prešiel tiež až do dorastu. V doraste som trénoval Ľuba Višňovského, Rada Hecla či Mira Šatana. A potom som preskočil k ženám. Dcéra začala hrať hokej, tak som prevzal ženské družstvo. V tom období sme hrali dobrý hokej, vždy sme skončili v prvej trojke. V sezóne 1990/1991 sa ženy ešte pripravovali pod vedením J. Brezu, no postupne som prevzal družstvo spoločne s Režným. Pri ženách sme to ťahali až do roku 1996. Prím hrala v tom období Žilina, ktorú viedol Bratislavčan Vilo Pongrác a s ním som neskôr prevzal ženskú hokejovú reprezentáciu Slovenska, pri ktorej som strávil tri sezóny, teda štyri roky. S týmto družstvom sme sa zúčastnili aj dvoch majstrovstiev Európy v kategórii B v Dánsku (4. miesto), či v Trnave (4. miesto). To bolo v rokoch 1994 až 1996, boli to pekné časy, na ktoré veľmi rád spomínam.

Robil som aj funkcionára hokejového klubu, najskôr som bol prezidentom v topoľčianskom klube od roku 1990 až 1993 a po príchode p. Chvojku som bol vo výbore hokejového klubu (roky 1998 až 2008). Okrem toho som pôsobil aj ako tréner trénerskej rady Topoľčian, či manažér žien HC Topoľčany.

Na ktorý kolektív si najradšej spomínate?

– V každom tíme to malo určité čaro, ale rád si spomínam na tú generáciu z roku 1969, s ktorou som prešiel od prípravky až do dorastu. Vtedy sa ešte hľadelo aj na známky v škole, keď niekto doniesol päťku zo školy, tak automaticky sa posúval trebárs až do štvrtej formácie. Vtedy si to chlapci vážili, pretože vedeli, že ak sa budú zle učiť, na hokej môžu zabudnúť. A výsledkom toho všetkého je fakt, že väčšina z týchto chlapcov sú vysokoškoláci, ktorí sú úspešní aj vo svojom osobnom živote. Teraz sa to už nedá, na tréningu je desať chlapcov, každý musí hrať, na výsledky v škole sa už absolútne nepozerá...

Vy stojíte aj za myšlienkou Old Boys HC Topoľčany. Do korčúľ ste sa obuli aj pri oslave vašich 70. narodením. Ako vlastne vznikla myšlienka založiť mužstvo starých pánov?

– Dokopy sa dala partia bývalých hráčov a všetko to začalo v roku 1986, kedy prišli naši rovesníci z Uherského Hradišta. Proti ním sme zakaždým odohrali zápas a vtedy sa začali tieto stretnutia starých pánov. Postupne sme sa stretávali častejšie a udržiavali sme sa tak vo forme. Dokonca sme v roku 2007 na našom topoľčianskom zimnom štadióne privítali starých pánov New York Islanders. Vtedy ma môj známy kontaktoval z Prahy, či by sme za večeru pre hráčov súpera, neodohrali priateľský zápas. V tom období sa už začali organizovať aj majstrovstvá Slovenska veteránov (i keď ja hovorím, že veterinárov) a odvtedy sa Topoľčany pravidelne zúčastňovali tohto podujatia. Úspech týchto majstrovstiev vzrastá, dokonca už v niekoľkých ročníkoch sa musela hrať i kvalifikácia na tento turnaj.

V minulom ročníku ste ešte vo veku 69 rokov navliekli dres na seba a nastúpili na zápas práve na majstrovstvách Slovenska veteránov...

– V prvom rade som trénerom tohto nášho topoľčianskeho výberu. A vtedy sa mi naskytla možnosť, že o víťazovi zápasu rozhodovali až nájazdy. Na ten jeden nájazd som sa ešte odhodlal nastúpiť. Ale bolo to zapríčinené hlavne tým, že na poslednom podujatí nás bolo dosť málo a viacerí z hráčov už nevládali.

Vykorčuľovať na ľad nie je jednoduché a to už máte 70. Ako sa udržiavate v kondícii?

– Pravidelne chodím po horách, aj teraz na tento rozhovor som prišiel z Duchonky, kde som strávil celý víkend. No, už to ale nie sú tréningy, ako v minulosti, kde sme často chodievali rozbehať sa pred zápasom až do Nitrianskej Stredy a naspäť.

S hokejom sa vám isto spájajú aj nejaké zážitky. Na ktorý si vy najviac spomínate?

– Všetko sú to silné zážitky, veľa sa povymýšľalo. Veľa zážitkov sa ale spája s našim brankárom Jumbom Kvasnicom. Vtedy sme už hrali za Ludanice. V deň zápasu mal už Jumbo čo to v sebe, tak sme ho obliekli do výstroje a poslali do bránky. Zápas sa hral blízko Trenčína, nespomínam si už presne na miesto, ale proti nám stáli bývalí trenčianski hokejisti ako Fero Hossa, či Ružička. Zápas sme nakoniec prehrali 15:17. Na druhý deň som si potreboval niečo vybaviť na pošte a stretnem Jumba, ktorý ma zarazil otázkou. Ako ste včera hrali? Ja mu hovorím, však si chytal, čo si nepamätáš... Jumbo bol veľmi zlatý, ale každú voľnú chvíľu využil na zdriemnutie. Takto sme raz aj hrali zápas, kde bol Jumbo náhradný brankár. Pozerám na neho, on drieme. Tak som ho štuchol, obliekaj sa, ideš chytať. Rýchlo sa nachystal a keď sa prerušila hra, už preskakoval mantinel. Tréner len pozeral, že čo ty robíš...

Pokojne by sme s našimi príhodami zapísali aj celú knihu, no ešte sa na to nikto nepodujal, aby to spisoval. Na toto máme ale špecialistu Dežka Meda, ktorý si tieto príhody veľmi dobre pamätá.

Chodievate ešte teraz aj na hokej? Čo sa vám víry v hlave pri pohľade na dnešné hokejové duely?

– Samozrejme, stále chodím na hokej, keď mi vyjde čas. Teraz je už hokej niekde inde. My sme mali čas na kľučku, pozreli sa hore, rozohrali. V súčasnosti sa hrá až príliš rýchly hokej a aj oveľa tvrdší. Na rozmýšľanie už nie je čas, i keď sa nájdu aj také typy. My sme v minulosti robili rôzne výbery, teraz sa robia nábory. Aj to hovorí o kvalite. Mrzí ma aj fakt, že momentálne po jednotlivých mužstvách je veľmi málo odchovancov, domácim sa dáva málo priestoru. Aj v roku 1972 sa v Topoľčanoch zišli prevažne cudzí hráči, no z nich viacerí v Topoľčanoch aj ostali žiť, mali tu aj prácu, no teraz po sezóne sa spravidla všetci zbalia a idú do iného tímu.


  1. Nahota počas predstavenia v topoľčianskom podchode. Prípadom sa zaoberá polícia 1 480
  2. Jacovce sa tešia na Trnavu 372
  3. Bordel v Topoľčanoch, nezišli sa na pohár 309
  4. Chrabrany: potrebujeme posilniť káder do VI. ligy 261
  5. Falošná zbierka pre hluchonemých sa opäť objavila v Topoľčanoch 153
  6. Fructop funguje v obmedzenom režime, prepustil 40 % zamestnancov 123
  7. O časti mestského rozpočtu možno rozhodnúť hlasovaním 78
  8. Vyhrali siedmu ligu 61
  9. Na Duchonke sa bude tancovať o 600 eur 61
  10. V Solčanoch pomáhali, prišli tisícky ľudí Foto 48

Najčítanejšie správy

Topoľčany

Nahota počas predstavenia v topoľčianskom podchode. Prípadom sa zaoberá polícia

Odpoveď na otázku, či umelci prekročili hranice, dá podľa všetkého až polícia.

Jacovce sa tešia na Trnavu

V úvodnom kole Slovenského pohára porazili Jacovce na domácom ihrisku Solčany 2:1, a tak v druhom kole privítajú Spartak Trnava.

Bordel v Topoľčanoch, nezišli sa na pohár

Už býva akousi tradíciou, že káder A-mužstva MFK Topoľčany sa lepí dve minúty po dvanástej...

Chrabrany: potrebujeme posilniť káder do VI. ligy

Dušou futbalu v Chrabranoch je predseda Stanislav Šípoš.

Falošná zbierka pre hluchonemých sa opäť objavila v Topoľčanoch

Podvodníci sa pravidelne objavujú v mestách po celom Slovensku.

Blízke regióny

Dodávku plnú robotníkov vytlačil z cesty oprotiidúci Ford. Pátrajú po jeho šoférovi + foto

Nehoda sa stala dnes ráno na ceste medzi Trnavou a Suchou nad Parnou. Päť robotníkov previezli do nemocnice. Šofér, ktorý pravdepodobne nehodu zavinil, na mieste nezastavil.

Lazaret aj s kaplnkou rozobrali Trnavčania, tehly nechali len na záchode + FOTO

Základy niekdajšieho lazaretu, ktorý slúžil pre najchudobnejších obyvateľov, odkrývali v posledných týždňoch archeológovia na trnavskej Kalvárii. Výskum tento týždeň skončil, o ďalšej prezentácii rozhodne mesto.

Čašník si prisvojil peniaze z tržby

Čašník z Trenčína si mal k výplate prilepšiť peniazmi z tržby, hrozí mu až päťročné väzenie.

Ďalšia vážna nehoda. Prevrátila sa cisterna s benzínom a naftou +foto

Hasiči už takmer tri hodiny zasahujú pri važnej dopravnej nehode, ktorá sa stala medzi Veľkými Dvorníkmi a Ohradami v okrese Dunajská Streda. Cesta je stále uzavretá.

V Novej Dubnici otvorili po 17 rokoch letné kúpalisko

Pre Novú Dubnicu sa stala sedemnástka výnimočná. Po sedemnástich rokoch 17. júla 2017 v meste, síce so sedemnásťdňovým meškaním, opäť otvorili letné kúpalisko.

Všetky správy

Máme plán B, chváli sa Erdogan. Európu už nepotrebuje

Turecko potrebuje Európu viac ako Európa Turecko.

Celá výpoveď Marka Dalíka: Výboh vystupoval ako najbližší Ficov človek

Denník SME zverejňuje nahrávku celej výpovede lobistu Marka Dalíka o kauze Pandur. Za hlavného aktéra v nej označil Miroslava Výboha.

Diabol, z ktorého sa zrodil boršč

Nebezpečná invázna rastlina zaplavila Rusko. Skúsenosti s márnym bojom proti nej majú aj Slováci a Česi

Rooney by z platu mohol prevádzkovať tri kluby ako Ružomberok

Štyridsaťtisícový štadión je vypredaný. V treťom predkole Európskej ligy Everton vo štvrtok privíta Ružomberok.

Kam vyraziť

Horúca sprcha

30. septembra
„Šťastie je možné dosiahnuť medzi psom a mačkou, ale nie medzi mužom a ženou!“On je architekt. Ona je terapeutka. Alebo skôr televízna hviezda TV-šou, ktorej vzácne psychologické rady zachránili už nejedno manželstvo. Ale ich vlastné manželstvo je práve v troskách. Aký paradox! Čo teda najviac chýba ku šťastiu špecialistke na riešenie manželských problémov? Tolerancia a porozumenie. Vydarený vzťah! Ako manželia žijú už niekoľko mesiacov odlúčene a práve vyrazili na svoju poslednú spoločnú cestu. Chcú predať dom v Španielsku. Unavení dlhou cestou sa zastavia na jednu noc v malom hotelíku niekde na juhu Francúzska.

Faleristika pre každého v Tribečskom múzeu

od 28. 7 do 19. 8
Výstava prostredníctvom zbierok členov Slovenskej faleristickej spoločnosti predstavuje faleristiku ako pomocnú vedu historickú, ktorá sa zaoberá vyznamenaniami a ich históriou. Faleristika má veľmi úzky súvis s heraldikou, od ktorej prebrala veľkú časť terminológie, ako aj spôsob popisovania vyznamenaní. Okrem samotných vyznamenaní faleristika sa zaoberá aj dekrétmi, etuami a krabičkami, skúma spôsoby nosenia a udeľovania vyznamenaní, ich spoločenskú hodnotu a význam.

Premeny mesta Topoľčany

od 28. 7 do 28. 8
Mesto Topoľčany od stredoveku po súčasnosť zmenilo svoj vzhľad. Výstava predstaví v troch okruhoch tri premeny mesta. Prvá premena poukáže prostredníctvom kolekcie reprodukcií dobových máp na postupnú zmenu stredovekého mestečka s palisádami a priekopou na otvorené moderné obchodné mesto v Rakúsko – Uhorsku, neskôr v Československej republike. Mapy dopĺňajú dobové fotografické zábery mesta – námestia a jednotlivých uličiek, ako aj priečelia domov. Fotografie zachytávajú a dokumentujú premenu mesta od 1. ČSR do obdobia socializmu. Premeny mesta Topoľčany Premeny mesta Topoľčany Druhá premena predstaví súkromnú zbierku signovaných tehiel Ing. arch. Vladimíra Danka. Tehla ako artefakt – doklad stavebnej činnosti. V Topoľčanoch a v okolí existovalo niekoľko známych tehelní. Každá tehelňa si svoje výrobky, tehly, označovala vlastnou značkou. Tretia premena súvisí s archeologickými nálezmi objavenými archeológmi pri stavebných prácach v meste. Archeologické nálezy poukazujú na Topoľčany ako lokalitu náhodne osídlenú už v mladom paleolite, až po trvalé osídlenie formujúceho sa mestečka v stredoveku. Aj prostredníctvom nálezov ako sú taniere, misky, poháre a ďalšie predmety sa poukáže na premenu pravekej lokality na stredoveké mesto Topoľčany.