Článok pokračuje pod video reklamou
Drevené vozy, koče, nábytok, stroje, roľnícke náradie, chomúty, firemné a reklamné tabule, sem-tam hodiny, obrazy, vlastne oči si neoddýchnu ani na chvíľu, aby poobzerali všetky veci. Vo výpočte ďalších názvov vecí a vecičiek nepokračujeme aj z iného dôvodu, všetky názvy ani neovládame a ani netušíme, na čo niektoré predmety zvláštnych tvarov slúžili. Pán domu, Veľkobieličan Ferdinand Kotlár však pohotovo vysvetlí každému návštevníkovi o čo ide, veď zberateľskej vášni sa venuje už vyše dvadsať rokov. Aj do voza, aj do koča Začínal s hodinami, prešiel k porcelánu, jeho zbierka bábovkových foriem údajne zaplnila celú kuchyňu od vrchu až po spodok. A zrazu to prišlo... prvý voz! ”Bol som na blšom trhu, tam som objavil pár vecí, ktoré som kúpil. Zapáčil sa mi rebrinák. Bol zaujímavo opracovaný, páčila sa mi ručná primitívna robota,” spomína na svoj prvý krok k hromadeniu veľkých nástrojov a strojov. Pritiahnuť si do dvora rebrinák, potom koč a aj ďalšie rozmerné predmety znamená vzdať sa iných vecí, prípadne uskromniť sa aj s priestormi. Najprv sa muselo uskromniť auto, ktoré namiesto suchej garáže muselo odolávať náladovému počasiu vonku, potom nedostala na výber ani záhradka, zelenina a stromy ustúpili. Staré vozy sa začali hromadiť, pedantná oprava predsa zaberá čas. Exponáty získaval aj cez inzeráty, precestoval celé Slovensko. ”Raz mi hovorili, že v pajte sú kolesá, a zrazu som našiel celý koč. Oni o tom ani nevedeli, že to ich rodičia tam mali,” hovorí príhodu zo svojho snorenia po povalách a šopách. Väčšinou sa tieto staré veci zachovali iba vďaka šetrnosti. Staršie generácie v duchu hesla - veď sa to ešte môže zísť - zaryto nič neodhadzovali. Dnes sa práve mladí ľudia zbavujú starých vecí, o ktorých ani nevedia, na čo slúžili, a ani ich nechcú. Stroje hučia, kolesá sa krútia ”Najkrajšie veci som našiel na juhu. Maďari boli oproti tunajším remeselníkom lepší kováči. Aj malá železná časť na drevenom voze bola urobená okrasne a zložitejšie.” Vyučený stolár zrekonštruuje na svojom dvore nielen drevené predmety, ale cudzie nie sú mu ani stroje. Tie patria teraz k jeho miláčikom. Keď sa mu dostane do rúk zhrdzavený stroj, po generálke by snáď zvládol aj svoje pôvodné poslanie – poháňať mláťačku alebo cirkulárku. Zrazu aj celé Veľké Bielice tušia, že oprava bola úspešná – stroj hučí a dymí ako za starých dobrých čias, keď natočenie kľukou robilo z kopy železa takmer perpetuum mobile. Zručné ruky domáceho majstra opravujú aj kolesá, do zásoby si kupuje aj prehnité. Zničenú časť jednoducho nahradí iným dielcom. O tieto veci majú najväčší záujem chalupári. Mnohí z nich si kúpia takéto zrekonštruované koleso, aby si tak okrášlili stenu. Stoly a stoličky zase niekedy putujú do reštaurácií, ktoré sú zariadené v dobovom štýle. Koče pre zmenu lákajú na rôzne dedinské oslavy či svadby. Veľké ohlasy má aj zbierka firemných a reklamných tabúľ. Mnohé sú z obdobia rozvoja živnostníctva, keď sa peniaze na reklamu rozdeľovali starostlivo. ”Bez reklamy by vtedy neprežili. Tabule boli viac výrazné ako teraz, veď takú žltú farbu bolo vidieť už z diaľky, priam kričala. Bol to pravý smalt.” Hrdý na svoj pôvod Na gazdovskom dvore sa kedysi pracovalo aj pod oficiálnou rómskou zástavou – zelený a modrý pruh, v strede koleso. Dokedy ju nezničil vietor, aj takto naznačoval Ferdinand Kotlár, že svoje šikovné ruky zdedil po rómskych predkoch. Aj takto chce bojovať proti predsudku, že by boli také ruky lenivé. O jeho zručnosti a o fungovaní nástrojov sa môže presvedčiť každý náhodný návštevník, aj školské exkurzie chodia ohmatať si vecičky. ”Žiaci ani nechcú ísť domov, učiteľka je tiež celá uveličená, odkiaľ viem toľko o starých nástrojoch.” V hlave dlhšie nosí plán, ako ešte viac sprístupniť tradičné nástroje deťom. Keby sa mu postupne podarilo rozšíriť zastrešenie, otvoril by ľudové múzeum. ”Z každého typu náradia a stroja by som si ponechal iba jeden. Tie by som potom vystavil. Ku každému by bol, samozrejme, popisný štítok, ktorý by vysvetlil, čo to je, odkiaľ to je, na čo to slúži.” Ak by išlo všetko podľa plánu (rozumej finančného), za dva-tri roky by sa dielo dovŕšilo.
