úrnosti aj ostatných ľudí. Žiaľ, v Partizánskom toto v niektorých prípadoch neplatí. Moja prvá poznámka sa týka predaja pukancov vo vestibule kina. Už samotný predaj pred predstavením vyvoláva zdanie, že jesť počas premietania filmu je nielen dovolené, ale že to zamestnanci kina odporúčajú. Hladní diváci si asi neuvedomujú, že vyťahovanie bielych obláčikov z vrecka a ich následné spracovanie žuvacími svalmi spôsobuje zvukové efekty, ktoré môžu ostatných rušiť. Okrem toho sa stáva, že pukance sa ľuďom z vrecka vysypú a skončia na podlahe. Aj minule som videla, ako samotný riaditeľ kina s lopatkou a zmetáčikom upratuje rozsypané semená kukurice. Ktovie, možnože nemá nič iné na práci, a možnože predaj pukancov prináša kinu väčší zisk ako samotné premietané filmy. Ale aj tak by som prosila kompetentných, aby predaj teplej stravy aspoň pol hodiny pred predstavením pozastavili. Druhá poznámka sa týka mestskej galérie v Partizánskom. Práve v čase, keď štáty Európskej únie sprísňujú svoje zákony o fajčiaroch a fajčení a keď sa konečne aj náš parlament rozhodol podniknúť niečo na ochranu nefajčiarov, na Slovensku sa deje – akoby v poslednom záchvate agónie – pravý opak. Fajčí sa skoro všade a čím ďalej viac. Nájsť reštauráciu, kde by si človek mohol v pokoji a bez vdychovania cigaretového dymu posedieť, nie je vôbec ľahké. O záhradných reštauráciách a terasách ani nehovoriac. Naposledy som sa s dymom z cigariet stretla aj v mestskej galérii. Celé mesiace sa pýšime tým, že máme svoju vlastnú galériu, kde vystavujú diela významní slovenskí a českí maliari, grafici a fotografi, prebiehala tam i zaujímavá výstava známok a peňazí. A tu, pri jednej podvečernej návšteve tohto stánku umenia, musíte hľadieť na vystavené exponáty spoza závoja dymu a tí citlivejší aj so štípajúcimi očami. Vraj povolenie fajčenia bolo nutné, pretože galéria bojovala s nedostatkom návštevníkov. Pochybujem však, či práve tento spôsob lákania nových návštevníkov bude mať nejaký efekt. Taktiež pochybujem, či umelci budú ochotní vystavovať svoje originály v priestoroch, ktoré zapáchajú cigaretami. Navyše – v galérii je zároveň aj čajovňa, kde si ľudia chcú posedieť v príjemnom tichom prostredí pri dobrom voňavom čaji a sladkom pečive. Je to asi svetová rarita – mať čajovňu, ktorá pripomína zafajčenú kaviareň. Majiteľovi by som namiesto inštalovania popolníkov poradila iný spôsob, ako zvýšiť návštevnosť svojho zariadenia. Minule som bola v Martine v divadle a pred predstavením som mala hodinu voľna. Blízko budovy divadla sa nachádzala čajovňa. Okrem stoviek druhov čaju a vystavených obrazov na stenách tu ponúkali aj kazety a cédečká s ezoterickou hudbou, drahé kamene, rôzne talizmany, knihy a časopisy o ezoterike, sošky, vázičky, menšie obrázky a prívesky so znameniami, a napokon vonné lampy, tyčinky a éterické oleje. Po popolníkoch nikde ani stopa, a napriek tomu bola čajovňa plná, skoro si nebolo kam sadnúť. Takže dá sa to aj iným spôsobom. Neskúsite?
Autor: Dana JANČICHOVÁ
