Žijú v potôčiku úzkom sťa šabľa, za dedinou na rovine uprostred poľa. Nahý, obnažený potok ktosi zapálil, zhorela všetka suchá tráva, aj palach obhorel. Holé čierne brehy odkryli úkryty ondatier, ale ony si zvykli na tú pustatinu, lebo cítili príchod teplej jari a hádam aj počúvali zo zemných brlohov, ako rastie tráva. Ich vrodený pud im napovedal, aby vydržali... a dočkali sa. Ráno bolo mlčanlivé a smutné. Len mäkké svetlo sa usadilo navôkol. Čudný svet. Večer ohromná žiara sadala na západ, a ráno akoby tam zaspala. Ešte aj v noci vyšiel plný mesiac, ale keď sa gúľal po oblohe, z červena začal žltnúť, až ho nad ránom zakryli štrbavé pahorky. Mračná sa rýchlo zoskupili a vytvorili jednoliate sivé pole. Díval som sa na tú premenu, ale myseľ mi zamestnávali úvahy o rannom "love" vodných hrabošovitých hlodavcov. Oráčina v poli sa pri potoku chvela od vozidiel stále prechádzajúcich po neďalekej asfaltke. Belavý opar potom stmavol na žúžoľ a zavial vietor. V šeleste chrapkavých zvukov ohoreného rákosia počujem žblnkot vody. Tichá hladina sa rozčerila a vystrčila sa z nej malá fúzatá hlava. Potom sa vysunul tmavohnedý chrbát a poďho úzkym potôčikom na vychádzku. Ondatra zaberá pri plávaní len zadnými nohami ako veslami. Predné nohy drží voľne pod bradou, nemá na nich plávacie blany medzi prstami. Tie má len na zadných nohách. Ondatra pláva voľne, nezbadala ma. Občas prichádzala k brehu a ohryzávala jarnú zelenú trávičku. Tá už postupne zakrývala čierne zhorené miesta na brehoch potoka. Len čo som urobil záber, ondatra sa rýchlo pomkla dopredu, zabrala oboma zadnými naraz a stratila sa v zakalenej vode nad dierou v brehu. Poznám už tie únikové triky. Rýchlo som sa usalašil nad zvislý breh do hlbokej brázdy, že mi len oči bolo vidieť. A už sa voda prúdom čistí a pod previsnutou trávou tesne nad hladinou vykúkajú malé očká s guľatým ňufáčikom. Ondatra je zvedavý tvor, človeka sa až tak nebojí, nadobudla skúsenosť, že človek jej neublíži. Vie byť však opatrná a keď som sa približoval bližšie na dosah fotopušky, ondatra akoby počúvala zvuky duniacej zeme, po ktorej sa približujem. Ondatra slabo vidí, dobre počuje a má tiež výborný ňuch. V širšom koryte voda stojí a vytŕčajú z nej sivozelené stonky šariny. Sem sa ondatra často vracia, vyhrýza spodné časti spod vody, naberie plnú papuľu a pláva hore prúdom do zemnej diery. Diera ústí vždy pod hladinou. V diere máva ondatrí pár hniezdnu komoru. Tá je však vysoko v brehu, aby do nej neprišla voda, ani keď sa potok zdvihne. V hustom brehovom poraste ústí tzv. vetracia chodba. Teraz som ju hneď objavil, lebo ešte ju nestačila tráva zarásť. Líham si na zem a prikladám ucho k diere. Zdá sa mi, že je tam život, veď je koniec apríla a sú tam dolu mláďatá. Sú malé a ešte neopúšťajú brloh. Matka ich kojí mliekom asi tri týždne. O mesiac, keď sem prídem, už budú plávať s matkou a hrýzť mladú zelinu. Odrazu sa voda v diere zakalila a z diery vychádza na breh ondatra, hľadá niečo pod zub. Chvíľu sa pasie na zelenej tráve. Sedím ako prikovaný, ani sa nehnem, len desať metrov od plachého tvora. Vo vode vidím rýchlo preplávať dve "myši". Boli to mláďatá z hniezdnej komôrky, čo som počúval. Zacítili asi nebezpečie, preto prebehli do inej chodby. Keď dorastú a budú trojmesačné, matka ich aj tak vyženie preč a po ôsmich mesiacoch už majú svoj vlastný okrsok na rozmnožovanie. Odhryzujem si z údeniny, ale jablko kladiem na breh do trávy, bude pre mladú ondatru. Majú rady aj zeleninu a ovocie. Videl som vychodené chodníčky z vody do poľa, kde bola vlani cukrová repa. Vyhrabúvali zem a rýpali do starých buliev. Napoludnie panuje v potoku pokoj, až odpoludnia vybehla jedna a čerila hladinu. Vyšla na vyvýšené miesto v plytkej vode a tam si pokojne hryzákmi uštipkávala zo šťavnatej dužiny. Tieto stravovacie miesta nazývame stolčeky. Tu ondatra žerie dlhé minúty, ba sa tu aj suší, čistí a slní. Tam pri stolčekoch na mojom stolčeku - brehu často sedím a spriadam zábery zo života ondatier...
Autor: Ivan KŇAZE
