Pri zbierke etikiet spomína na pivá z celého sveta

pätnásťtisíc sestier nalepených na bielom papieri a zviazaných do čiernych dosiek. Šestnásť fasciklov tróni v rohu izby, popritom ešte zopár igelitiek plných etikiet, ktoré čakajú, že sa zapáčia inému zberateľovi. Výmenný ”obchod” je základom zberateľstva. Pivo v ruke, mapa poruke Nábrežná ulica v Partizánskom určite nie je pivný raj, ale pán Machajdík má v malom byte zhromaždený takmer celý pivný svet. ”V Európe nemajú pivovar iba v Monaku a vo Vatikáne, takže stadiaľ ani nemám etikety. Teraz ale nemôžem zohnať novšie etikety z Macedónska. Toľko ľudí chodí na dovolenky k moru, aj mi povedia, že stoja na benzínke a je tam veľa odhodených fliaš, ale nikdy nič nedonesú. Huncúti, len sľubujú,” povzdychol si. Naposledy si vydýchol, keď sa mu konečne podarilo získať etiketu z Haiti. Exotické krajiny sú, samozrejme, tiež zaradené v jeho zbierkach, pekne podľa kontinentu a abecedy. Náhodné listovanie vo fascikli o tom hneď presvedčí. Angola, Botswana, Čad, Egypt... (o hojný počet listov ďalej)... Maroko, Mozambik, Namíbia, Nigéria... Pri registri štátov preletíte celý svet. ”Vidím, aké pivá sa pijú v rôznych štátoch, pritom aj spoznávam svet. Pozriem si vždy mapu, kde ten štát a mesto leží.” S pivárskou vášňou začal pán Machajdík u našich západných susedov (dalo by sa snáď vybrať vhodnejšie miesto?). ”Keď som sa oženil, býval som na Morave. Tam bolo veľa piva. Koštoval som, ktoré je lepšie. Doma som mal aj dvadsať fliaš a keď prišiel švagor, dával som mu vybrať. Nablízku bol Přerov, Prostějov, Olomouc, Ostrava, Litovel, Hanušovice. Teraz tam pomaly ani nie je dediny, ktorá by nemala minipivovar.” V pivnom raji si spomína aj na dobré hospody. ”Keď tam načapovali pivo do vysokého pohára, pena vydržala aj pol hodiny. Hádzali sme 25-halierniky na penu, ten nesmel spadnúť na dno. Keď spadol, prišiel hospodský a pivo vymenil.” Slastná chuť Odlepené etikety mu mali na začiatku pripomínať dobré značky piva, teraz už tisícky etikiet získava na výmenných burzách, najlepšie sú vraj v Martine. Na burzách má tiež možnosť vychutnať si rôzne pivá. Pivá s príchuťou ovocia alebo bylín nie sú ničím zvláštnym. Naposledy si však zgustol na pive z marihuany. Ján Machajdík je pri pití piva klasik, žiadne príchute neuznáva. Aj diabetické pivo vypil omylom, keď sa mu zapáčila práve zvláštna fľaška. ”Ochutnal som ho, ale to sa ani vypľuť nedalo. V moravskej krčme sa mi potom čudovali, čo to pijem.” Najhrubší zväzok etikiet mu zaberajú tie z Topvaru, má ich usporiadané od najstarších, nechýbajú ani raritné. Napríklad sporoodetá žena s nedokončenými nohami, alebo čiernobiela nedofarbená etiketa (existuje ich iba 5 kusov). ”Niektoré pivovary menia etikety rýchlo, potom ani nestíham zbierať. Oproti tomu napríklad Plzenský Prazdroj mení etikety len minimálne, nebadateľné odlišnosti sú aj tu. Fuška je získať nálepky z malých pivovarov. Dejiny pivovarníctva spoľahlivo mapujú aj staršie etikety. Tá najstaršia je z roku 1910. ”Keď mi ju ponúkali, povedal som im, že maďarských mám dosť, ale oni zrazu, že je to prvá košická pivná etiketa,” hovorí zberateľ o svojom objave. Cení si aj mnohé iné, veď veľa pivovarov už zaniklo. Černý kozel zo Staňkova má vyše 80 rokov. Pre každého zberateľa má etiketa iný význam. ”Pre mňa je etiketa len etiketou. Keď mi chýba určitý vzor, tak sa ho snažím zohnať.” Svojej záľube však bezhranične neotročí: ”Jeden Poliak mi ponúkal Filipíny za 700 korún. Ó, to nech si aj s pivovarom radšej nechá!”