TOPOĽČANY. Nielen o slovenských horolezcoch, ale aj o ich osudoch na Mount Evereste rozpráva najnovšia výstava v Tribečskom múzeu. Výstavu pripravilo Slovenské olympijské múzeum pri príležitosti 30. výročia výstupu Slovákov na Mount Everest a 80. výročia nedožitých narodenín horolezca Jozefa Psotku.
Návštevníci múzea môžu na vlastné oči vidieť odev horolezca Zoltána Demjána, oficiálny nepálsky certifikát o úspešnom prvom výstupe z roku 1984, čiapku Jozefa Psotku, ktorú sa podarilo objaviť až po tridsiatich rokoch v batohu Miloslava Končoka, ktorý so Psotkom býval v spoločnom stane, overal Petra Hámora, horolezecká výzbroj Ivana Fialu, ľadovcové skoby z Everestu, či kúsok kameňa, ktorý Ang Rita priniesol Františkovi Kelemu z vrcholu.
Psotku pochovali v trhline
Prvenstvo výstupu na Mount Everest je priznané Edmundovi Percivalovi Hillarymu, ktorý vystúpil na vrchol 29. mája 1953.
Devätnásteho júla 1984 opustila Bratislavu úvodná skupina prvej československej vedecko-horolezeckej expedície „Himaláje´84 – Sagarmatha“.
Základný tábor (vo výške okolo 5300 m) pod ľadopádom Khumbu dosiahla expedícia 6. septembra 1984.
Prvý vrcholový tím v zložení Jozef Just a sidar Ang Phurba sa musel pre zlé počasie vrátiť z posledného piateho tábora (8300 m). Neúspešný bol aj druhý pokus Miloslava Neumana a Ľudovíta Záhoranského.
Trinásteho októbra 1984 odišli z druhého do tretieho tábora Zoltán Demján a Jozef Psotka, zo základného tábora sa k nim pred zotmením pridal aj Šerpa Ang Rita, ktorý za jediný deň vystúpil o neuveriteľných 2000 m. Po prespaní trojica napredovala do štvrtého tábora, cítila sa vo výbornej fyzickej kondícii, a tak sa rozhodla prespať až v piatom tábore. Krátko po šiestej ráno 15. októbra 1984 začali so záverečným výstupom na vrchol. O 12,25 hodine vysielačkou oznámili, že dosiahli Južný vrchol, ten však nakoniec podľa vlastných zistení bol o sto výškových metrov ďalej. Odložili si batohy, berúc len vlajky, fotoaparát, kameru a vrcholovú plaketu s vyobrazením Picassovej Holubice mieru, naľahko stúpali ďalej. Chýbalo im necelých 150 výškových metrov.
O 15. hodine a 15. minúte Zoltán Demján a Jozef Psotka vystúpili spoločne na vrchol himalájskeho obra ako prví v histórii československého horolezectva, tretí bol Šerpa Ang Rita. Päťdesiatročný Jozef Psotka bol dovtedy najstarší v histórii a osemnásty v poradí a Zoltán Demján devätnásty v poradí horolezcov, ktorí vystúpili na vrchol Mount Everestu bez použitia umelého kyslíka.
Výstup sa však končí až v základnom tábore. Trojicu čakal ťažký zostup.
Rozhodli sa pre zostup normálnou cestou cez Južné sedlo. V poslednej informácii, ktorú vyslali do základného tábora odznelo, že Psotka poslal dopredu Demjána, aby prešliapal stopu po Južné sedlo. S predpokladom, že tábor dosiahne ešte pred zotmením.
Kým sa Demján pobral dopredu, nechal ešte Psotkovi čelovú lampu, ten si svoju zabudol v piatom tábore. Za vetra dosahujúceho hodnoty orkánu zostúpil napokon vysilený Demján v noci až do druhého tábora. Ráno do tábora prišiel aj Ang Rita so správou, že Psotka zostal bivakovať v Južnom sedle.
V treťom tábore boli Jozef Just, Vladimír Petrík a Vladimír Launer. Tvorili štvrté a zároveň posledné družstvo, ktoré sa malo pokúsiť vystúpiť na vrchol 16. októbra 1984. Ich cieľ sa zmenil razom na záchrannú akciu.
Do piateho tábora po druhý raz v priebehu niekoľkých dní vystúpil Jozef Just. Ráno sedemnásteho októbra začal s ďalším členmi výpravy Psotku hľadať. Zazrel ho o jednej hodine popoludní vpravo od „normálky“ na ľadovci neďaleko druhého tábora. Z vysielačky do základného tábora oznámil: „ Našiel som Juzeka. Je mŕtvy“. O dve hodiny sa k Justovi pridali kolegovia z druhého tábora, aby zabalili telo a Jozefa Psotku (12. 2. 1934 Košice – 17. 10. 1984 Mount Everest, Nepál) pochovali v ľadovcovej trhline.
Šerpov nepresvedčila ani štedrá odmena
Nešťastie postihlo aj druhú slovensko-novozélandskú expedíciu, ktorej cieľom bolo v roku 1988 vystúpiť alpským štýlom. Teda bez pomoci výškových nosičov a bez budovania táborov a fixovania cesty.
Prvý pokus o výstup družstva v zložení Dušan Becík, Peter Božík, Jaroslav Jaško a Jozef Just sa začal 7. októbra 1988. Vystúpili do druhého tábora vo výške 6400 m, pre zlé podmienky sa postupne do 10. októbra všetci vrátili späť do základného tábora. Na druhý pokus družstvo vyrazilo do druhého tábora 12. októbra. O dva dni nastúpili do Boningtonovej cesty, už prvý deň dosiahli výšku 8100 m, kde bivakovali a na druhý deň preliezali náročný skalnatý komín, ktorého zdolanie ich obralo o ďalší deň.
Postup snehovým poľom nad skalnatým pásom bol pomalý a štvorica absolvovala tretí bivak vo výške 8600 m pod Južným vrcholom. Sedemnásteho októbra 1988 postupovali k Južnému vrcholu, po prerušení spojenia sa o 13,40 hodine ozval Jozef Just a do základného tábora oznámil, že vystúpil na vrchol Mount Everestu. Pri ďalšom spojení sa podľa jeho slov ostatní traja členovia rozhodli pre zostup a nepokračovať vo výstupe na vrchol. O 15 hodine oznámil, že s Dušanom Becíkom, ktorý ho mal čakať pod Južným vrcholom sa nestretol, o hodinu sa spojil so spolulezcami Petrom Božíkom a Jaroslavom Jaškom, všetci mali problémy so zrakom a orientáciou. O 17 hodine 30 minúte Just informoval, že sú opäť spolu niekde v polovici trasy medzi Južným vrcholom a Južným sedlom. Bol to posledný kontakt štvorice zo základným táborom. Presne štyri roky od chvíle, keď Just našiel mŕtveho „Juzeka“ a Everest pochoval Jozefa Psotku.
Pokus o záchranu zo strany nášho vedenia ani napriek ponuke vyplatiť dvadsaťpäťnásobok dennej mzdy naj-zdatnejším Šerpom zo všetkých expedícií nachádzajúcich sa pod Everestom nenašiel v nepriaznivých poveternostných podmienkach odozvu, do druhého tábora vystúpili len dvaja Šerpovia so zásobami.
