TOPOĽČANY. František Boháčik, rodák z Prašíc, oslávi 30. marca svoje životné jubileum. Pri tejto príležitosti bol ocenený Slovenským zväzom včelárov vyznamenaním za zásluhy o rozvoj včelárstva I. stupňa – Zlatou včelou. Ocenenie mu krátko po zahájení výročnej členskej schôdze ZO SZV Topoľčany odovzdal predseda krajskej zložky Jozef Čápek. Schôdza sa konala 5. marca na Okresnom úrade v Topoľčanoch.
Tajomník Slovenského zväzu včelárov Jozef Bárka hrdo oznámil: „Je asi najstarším včelárom na Slovensku, ktorý ešte v takom vysokom veku včelári so 4 včelstvami.“
O včely sa stará už 70 rokov
Včelárstvom mu prirástlo k srdcu. K tomuto životnému koníčku ho priviedla jeho manželka, ktorú si zobral ako 32-ročný. Na začiatku sa každej včely bál, dostal však silnú reumu a včely mu pomohli. Niet divu, liečba včelími žihadlami je známa už po tisícročia. Ide o veľmi účinnú metódu využívanú najmä pri ochoreniach kĺbov a kostí. Pacientom s artritídou či reumatizmom prináša výrazné zlepšenie stavu až odstránenie problémov. Bodnutie nie je síce nič príjemné, napriek tomu osožné. Vplýva na pružnosť ciev a znižuje krvný tlak.
Storočný včelár dostal počas svojho života množstvo žihadiel. Časom však stratil strach pred včelím bodnutím. V roku 2013 si zlomil stehennú kosť, zo zranenia sa však dostal veľmi rýchlo. Vďačí za to aj včelám, s vitalitou sú na tom včelári veľmi dobre. Ako sám tvrdí, prv ho mohlo pichnúť aj 20 včiel bez viditeľných následkov, dnes už je to cítiť a po vpichoch zostávajú fľaky.
Za svoje hobby je vďačný svokre
Jeho dcéra Rozália nám prezradila, že ľudia často obdivovali jeho rozhľad. „Hoci bol vyučený kováč, bol veľmi sčítaný v mnohých smeroch. Veľmi ho zaujímala história.“ Skúsený včelár však tvrdí, že naučiť sa včeláriť trvá dlhý čas a nie je to nič jednoduché. V prvom rade si treba narobiť úle. V tom čase ich zostavoval všetky sám a dalo to veľa práce. Starať sa o tento užitočný hmyz sa naučil najmä „okukávaním“ od svojej svokry a iných včelárov. V manželkinej rodine to bola práve ona, kto najviac podľahol medovej záľube.
Rady skúsenejších sa však často rozchádzali. Kedysi sa toľko nedokrmovalo a mnohí zastávali názor, že dokrmovaním včely zdarobnejú. Ďalší tvrdili, že prikrmovať treba, aby sme pomohli včelám prečkať zimu. Pravdou je, že pokiaľ im boli odobrané ich ťažko nazbierané medové zásoby, musí sa im dodať náhrada v podobe cukrového roztoku alebo medocukrového cesta. Napriek protichodným radám však rýchlo naberal potrebné skúsenosti a so včelami sa mu darilo. Na každé nové včelstvo bol vždy náležite hrdý.
Opatera veľkej bzučiacej rodiny si vyžaduje veľa času aj práce
Počet včelstiev pána Boháčika sa počas množstva rokov menil. S manželkou sa zvládal starať o viac rodín, teraz má na starosti 4. Okolo úľov si vie poradiť zatiaľ aj sám, len vytáčať med mu pomáha dcéra Rozália a pravnučka Marienka: „Osemročná pravnučka má viac sily ako ja“. Aj medu bolo kedysi omnoho viac ako dnes, bežne stočil 30 – 40 l od jednej rodiny. Momentálnu situáciu komentuje slovami: „Dnes sa používa veľa chémie, aj včele to škodí.“
Opeľovanie rastlín je hlavným poslaním včiel. Človek včely ale chová aj preto, aby získal ich cenné produkty. Nie je to len včelí med, ktorý nám môže pomôcť pri rôznych neduhoch. Okrem medu z včelích produktov využíva aj propolis, avšak len pre vlastnú spotrebu. Včela propolis získava zo živíc a silíc, ktoré sa tvoria na rôznych stromoch a rastlinách. Výroba liečivej tinktúry je jednoduchá. V minulosti vraj vhodne poslúžila aj kvalitná pálenka, alebo dokonca vodka. Odporúča ju ale zmiešať so silnejším liehom, kde sa zomletý propolis lepšie rozpustí. Jeho využitie je skutočne veľmi široké.
Pán Boháčik si ho pochvaľoval najmä pri spomienke na mladosť. S obľubou ho využívali pri liečbe ovčích kiahní. Znižuje svrbenie, urýchľuje a uľahčuje hojenie rán, po jazvách nezostanú žiadne stopy. Ako vraví jedno múdre včelárske porekadlo: Na všetky tvoje choroby – včela liek vyrobí.
KATARÍNA NIKOVÁ
