Na ihrisku má prirodzený rešpekt, a preto rozhoduje dôležité zápasy o víťazstvo alebo záchranu v súťaži. Okrem vášne k futbalu patrí aj medzi pravidelných darcov krvi, čoskoro dosiahne métu 150 darovaní krvi.
Ako ste sa dostali k rozhodovaniu?
– Oslovil ma súčasný predseda komisie rozhodcov a delegátov Jožko Candrák, či by som neskúsil ako bývalý aktívny hráč stať sa rozhodcom. Samozrejme, začiatky boli ťažké, ale po troch mesiacoch ma schválili na rozhodcovskú listinu pre okresné súťaže a odvtedy som až do dnešného dňa rozhodoval majstrovské zápasy v okresných súťažiach.
Teda k rozhodovaniu ste sa dostali ako hráč – futbalista. Kde všade ste hrali?
– Vyrastal som v Topoľčanoch, kde som hral za dorast a aj za seniorsky A-tím i B-tím Topoľčian. Postupne som prešiel cez Klátovú Novú Ves, Kamanovú, Mýtnu Novú Ves (tam som obliekal dres spoločne s Karolom Gerhátom), Veľké Dvorany až som skončil v Rajčanoch. Dá sa povedať, že ako hráč som pochodil celý topoľčiansky okres. Hráčsku kariéru som ukončil v 38 rokoch.
Momentálne máte 65 rokov, takže odohrali sme ako hráč či neskôr ako rozhodca stovky zápasov. Ako je to so zraneniami?
– Tie sa mi po celé obdobie vyhýbali. Výnimkou bol iba jeden zápas za B-tím Topoľčian v Prievidzi, kde mi dolámali nohu. Bol som však ešte mladý, a tak zranenie sa mi aj rýchlo vyliečilo a opäť som tak mohol pokračovať v ďalšej kariére.
Momentálne rozhodujete zápasy v okresných súťažiach. V akých súťažiach ste začínali?
– V mojom prípade to boli iba okresné súťaže. Ako hráč som skončil v 38 rokoch a to už šanca na postup do krajských súťaží nebola žiadna, pretože tam sa mohli dostať rozhodcovia len do 35 rokov. Od prvého dňa rozhodovania až dodnes pôsobím len v okresných súťažiach.
Už teda dlhých 27 rokov rozhodujete stretnutia v okrese, mužstva už asi dokonale poznáte. V čom vidíte rozdiel na začiatku rozhodcovskej kariéry so súčasným stavom?
– V minulosti sa oveľa inak pískalo ako teraz. V súčasnosti je to neporovnateľné horšie. Hráčov je oveľa menej ako v minulosti, vtedy ich bolo toľko, že sa nevmestili na striedačku a teraz veľa mužstiev má sotva jedného náhradníka. A v neposlednom rade, kultúra hráčov a správanie, je na veľmi mizernej úrovni. Hovorím každému, že keby každý hral tak ako rečný, tak by sme sledovali neskutočne kvalitné zápasy. Tým pádom by sa aj nám rozhodcom lepšie rozhodovalo. Hráči to majú v hlavách akoby tak nastavené, že rozhodcovia sú proti ním, čo však nie je pravda. Musíme byť na ihriskách, dohliadať na férovú hru, ale hráči by si mali v prvom rade sledovať svoje výkony. Každý je omylný, ale podľa svojich bohatých skúsenosti môžem povedať, že zápasy, v ktorých sa hráči venujú iba futbalu, tie bývajú vždy najlepšie. A o to predsa vo futbale aj ide.
Prečo si hráči podľa vás viac teraz dovoľujú ako v minulosti. V čom nastal ten zásadný rozdiel?
– Nemyslím si, že to je až tak spojené s inou dobou, ale po revolúcii v roku 1989 prišla demokracia a zrazu každý potreboval vyjadriť svoj názor. Avšak, najhoršie na to je, že niektorí stratili úplne zábrany a majú vo všetkom pravdu. Pri mojich rozhodcovských začiatkoch si ani jeden z hráčov nedovolil na rozhodcu ani len zle pozrieť, nie mu ešte niečo povedať. Samozrejme, boli aj takí, čo to skúsili, no prv než som stihol reagovať, tak samotný tréner vbehol do ihriska a takého hráča stiahol dole. A to sa mi stalo dokonca aj v mojom zápase, kedy tréner vyštartoval po svojom hráčovi a povedal mu, že radšej budú hrávať o desiatich, ale takéto správanie je neprípustne.
V dnešnej dobe je smutné, že už viacerí samotní tréneri, česť výnimkám, majú neskutočne hrubý slovník. Keď rozhodujem žiacky alebo dorastenecký zápas a počujem takéhoto trénera, tak sám seba sa pýtam, čo z týchto chlapcov môže vyrásť. Pamätám si, ako nás trénoval v žiackej kategórii nebohý p. Schottert v Topoľčanoch alebo neskôr v doraste p. Ölvecký. Pokiaľ sa nás na nič nepýtali, ani prehovoriť sme nemohli, nie to ešte hádať sa s rozhodcom, však by má viac na ihrisko ani nevpustili.
V okrese azda nie je futbalista, ktorý by vás nepoznal. Ako vnímate tento fakt, rozhodujú sa vám takto zápasy jednoduchšie?
– Mňa sa všetci boja – neraz mi to prizvukujú hráči či funkcionári... Po toľkých odpískaných rokoch mám už prirodzený rešpekt a ku mne si už nikto toľko nedovolí ako k mladým a neskúsenejším rozhodcom. Za tie roky som si dokázal u hráčoch vybudovať rešpekt, a preto ešte stále som pri futbale. Musíte byť rázny a nebáť sa svojich rozhodnutí. Chodievam na zápasy aj ako asistent rozhodcu a vidím na svojich mladých kolegoch, že sa občas akoby báli zapískať v tej a v tej chvíli. A to je zlé, upozorňujem ich na to, pretože rozhodca je na ihrisku vždy pánom a len on určí, v akom tóne sa bude zápas odohrávať.
Sú v okrese také mužstvá, kde nerád chodievate, či už sú to hráči, funkcionári alebo fanúšikovia?
– Dlhodobo boli dve také mužstvá, kde som nerád chodieval a tiež ani oni mne neprejavovali nejakú náklonnosť. Postupne sa to ale prelomilo a dnes vám poviem, že práve títo dve mužstvá sú najradšej, keď im ja rozhodujem a neraz ma už volali aj na prípravne zápasy či turnaje.
Často vám prideľujú zápasy, ktoré sú vo vyšších súťažiach označované za rizikové. Ako vnímate tento fakt?
– Samozrejme, sú aj také zápasy. Vždy pri nástupe poviem chalanom iba jedno – hrajte futbal a venujte sa len svojim výkonom. Budete vidieť, že pokiaľ sa budeme venovať iba futbalu, diváci vám po zápase zatlieskajú a všetci budeme spokojní.
Momentálne musíte ako rozhodca otvoriť aj uzavrieť zápis. Starší rozhodcovia sa sťažovali, že s týmto programom a všeobecne s počítačmi majú problémy...
– Musím sa priznať, že zo začiatku som mal aj problémy, ale keď chcete, tak sa jednoducho naučíte. To bol aj môj prípad, že síce začiatky boli v tomto smere ťažké, ale teraz to už beriem ako samozrejmosť.
Rozhodcov je stále pomenej, v čom vidíte problém?
– Na ihrisku i mimo neho sa stretávam s viacerými hráčmi a neraz najmä tých štyridsiatnikov prehováram, že nech to idú vyskúšať. Predsa len celý život hrali futbal a teda ten prechod by pre nich nebol náročný. A každý jeden z nich mi zväčša odpovie – nadávajú na vás, hrešia nám a to za tie peniaze nestojí...
Ako vidíte momentálnu situáciu vo futbale?
– Je to smutné, ale futbal je momentálne o peniazoch. Funkcionári si naučili hráčov na peniaze, nikto už nechce hrať zadarmo. My sme sa ako hráči tešili na každý jeden zápas, nedostali sme ani korunu, ale mali sme priateľstva, tešili sme sa jeden na druhého, že budeme opäť spolu. Ale toto teraz akoby skončilo. Pri terajších elektronických zápisov sa v podstate nestretávame v kabíne ani s kapitánmi či vedúcimi mužstva. Len prídem na zápas, odpískam, uzavriem zápis a pomaly vám nikto ani ruku nepodá a idem domov...
Zimná prestávka končí aj v okrese, aj ste mali počas tejto pauzy nejakú špeciálnu prípravu?
– Ani nie, ale rozhodoval som viacero prípravných zápasov, či minilíg v okrese a tiež som bol aj na halovom turnaji, ktorý organizoval oblastný futbalový zväz. Cez víkend sme si chodievali aj zahrať futbal do haly.
Okrem hráčskej a rozhodcovskej kariéry ale patríte aj medzi pravidelných darcov krvi. Kedy ste vôbec po prvýkrát krv darovali?
– Prvýkrát som daroval krv vo svojich devätnástich rokoch. Okrem krvi ale darujem aj plazmu. A teraz mám za sebou už 144 odberov. Je to síce skreslené číslo, pretože pri odbere plazmy vám započítajú dvojnásobný odber. Toto je teraz aj môj najbližší cieľ, že sa chcem dostať na hranicu 150 odberov krvi. Doma mám už všetky plakety za darovanie – bronzovú, striebornú, zlatú, diamantovú, kňazovického...
Stanovili ste si nejakú hranicu do kedy budete rozhodovať stretnutia?
– Momentálne som si určil za cieľ len dosiahnutie hranice 150 odberov krvi. Na ihrisku budem dovtedy, pokiaľ mi to zdravie dovolí. Futbal je moja vášeň, mám ho rád a budem aj naďalej ako rozhodca aj pokračovať, len zdravie musí vydržať a tiež musí byť o nás záujem aj zo zväzu. V našom ObFZ máme aj starších rozhodcov ako som ja, napríklad Slížka má 73 rokov, M. Rybanský s Dubným majú tiež cez 70.
