PRAŠICE. Skúsený včelár František Boháčik z Prašíc oslávil 30. marca v kruhu svojej rodiny sté narodeniny. I dnes spomína na svoje učňovské časy, ako by to bolo len včera. Po základnej škole šiel do učenia k prašickému kováčovi Štefanovi Tomkovi, „ktorý chcel, aby som hneď všetko vedel, hneď ma išiel skúšať,“ zasmial sa pán František tejto spomienke.
Do Nemecka sa už vrátiť nechcel
V roku 1940 po návrate z vojny sa nechal kvôli nedostatku práce zverbovať na práce do Nemecka.
„V Merseburgu, neďaleko Halle sme v jednej fabrike na mydlo montovali plynové potrubie, boli tam s nami aj Taliani. Neznášali sme sa veľmi dobre, ale raz sa stalo, že jeden z nich pracoval nado mnou a začal padať. Zachytil som ho a vyľakaného – bolo to hádam 20 metrov nad zemou – som ho zviedol dole. Od tej chvíle sa na mňa pozerali inak.“
No z práce v Nemecku veľmi nadšený nebol aj kvôli sporom s nadriadenými a úradníkmi. „Všetko to tam bolo ináč, ako nám to vykresľovali pred odchodom, a tak prišiel telegram, že moja matka je smrteľne chorá... Šiel som s oznámením za vedúcim, aby mi podpísal priepustku domov. Ten mi trikrát po nemecky opakoval, aby som si oznámenie dal preložiť, no ja som sa tváril, že nerozumiem. Nakoniec povedal: Oh, dumm Mensch. (hlúpy človek). Zobral papier, pero a podpísal mi to. Pomyslel som si, že je ešte väčší, keď nevedel, čo podpisoval.“
Po návrate z Nemecka sa pán Boháčik v januári 1942 oženil. Z Nemecka mu vypisovali, aby sa vrátil, no vyhovoril sa na manželku, že ho nepustí.
Napokon si našiel robotu v myjavskej armatúrke, kam dochádzal a každých 14 dní chodil domov.
Najväčším životným úspechom je vybavenie povolenia na stavbu školy
Po vojne zakladal v Prašiciach strojnotraktorovú stanicu, z ktorej však kvôli nezhodám odišiel pracovať na stavbu ciest do Čiech. „Začínali sme stavať cesty v Prahe a keď sme prišli po Bratislavu, už boli pokazené cesty v Prahe. Tak sme znovu začínali od Prahy,“ dodal Boháčik.
Od tridsiatich rokov ho sužovala reuma, z ktorej sa vraj dostal vďaka včelám.
Včelárstvom mu nakoniec prirástlo k srdcu a venuje sa mu dodnes. Prednedávnom bol dokonca ocenený Slovenským zväzom včelárov vyznamenaním za zásluhy o rozvoj včelárstva I. stupňa – Zlatou včelou.
„Reuma sa mi stále zhoršovala, tak ma dali na invalidný dôchodok. Včely ma štípali náhodne pri práci s nimi, niekedy som dostal aj väčšie množstvá jedu. Postupne som sa začal cítiť lepšie a začal znovu pracovať. V Základnej škole v Prašichach som robil upratovača, kuriča a nakoniec na družstve opravára až do dôchodku.“
Pán František Boháčik považuje za svoj najväčší životný úspech to, že sa mu s malým kolektívom podarilo vybaviť povolenie na výstavbu novej Základnej školy, v ktorej sa začalo vyučovať v roku 1959.
„Snažím sa neobzerať dozadu, hľadím radšej dopredu a dávam si krátkodobé ciele. Teším sa z maličkostí a ďakujem Pánu Bohu, že som ešte taký, aký som,“ dodal Boháčik.
