BOŠANY. Skauting má v Bošanoch dlhoročnú tradíciu. 8. zbor Veľká Medvedica funguje v obci v podstate od pádu minulého režimu až dodnes. Navštevuje ho asi 80 detí a patri medzi stredne veľké skautské zbory. Pod vedením Romana Moravčíka (Flash) sa s partiou dobrovoľníkov skauti stretávajú každý týždeň a snažia sa nielen deti vrátiť do prírody, ale aj pripraviť ich na život v dnešnom svete. O administratívu a financie sa stará Pavel Škvarenina (Johny), ktorý je nositeľom najvyššieho skautského vyznamenania Radu strieborného vlka.
Čo pre vás znamená skauting?
– Flash: Môžeme povedať okrídlené: Skauting je veľká hra. Deti sú z princípu hravé a Slovenský skauting je organizácia, ktorá má vo svojich cieľoch aj výchovu detí a mládeže. Výchova je prepletená cez rôzne výzvy, odborky a vedomosti, ktoré sú zakomponované do hier.
– Johny: Ak by sme to zobrali zo širšia, skauting je postavený na troch pilieroch, ktoré nemôžeme opomenúť a ktoré tvoria podstatu skautingu. Úcta voči predstaveným, teda rodičom, učiteľom..., zodpovednosť za rozvoj svojho osobného potenciálu a nezanedbateľný dôraz kladieme aj na duchovno, lebo skaut by mal hľadať Božie stopy v prírode.
– Flash: Dnes panuje vo svete liberálna teória, podľa ktorej by sme do detí nemali niečo hustiť. Keď vraj vyrastú, nech si vyberú. To ale podľa mňa vedie k pochybnému skúšaniu a mnohokrát na to mladí ľudia doplácajú. My ponúkame našim zverencom istý systém hodnôt, postavených na pilieroch, ktoré spomínal brat Johny.
Roman Moravčík na skautskom tábore. (zdroj: FB)Je dnes vôbec o skauting záujem?
– Flash: Skauting je výberová organizácia, nie ako kedysi pionier, alebo Zväz mládeže, kde mal byť každý. Bežne sa stáva, že z náboru 30 detí reálne zostane medzi skautmi polovica. Tí ostatní prídu na to, že to nie je to pravé čo hľadajú a môžu slobodne odísť.
– Johny: Upresnil by som, že výberoví sme v tom, že si nás vyberie dieťa. Nie je teda naším cieľom, aby nás bolo veľa, ale aby s nami boli tí, ktorí majú o skauting záujem.
Za 25 rokov vášho pôsobenia sa veľa zmenilo. Sú dnešné deti iné?
– Flash: Ani nie. Skôr by sa dalo povedať, že majú väčšiu ponuku voľnočasových aktivít.
– Johny: Je prirodzené, že si dieťa vyberie jednoduchšiu cestu, lebo každý deň robiť dobrý skutok nie je také jednoduché.
A nie sú menej šikovnejšie?
– Flash: Určite menej. Za posledných 25 rokov to pozorujeme najmä v našich letných táboroch. Nejde len o manuálnu zručnosť, ale aj o vynachádzavosť. Chýba im schopnosť sústrediť sa a prekonať počiatočné úspechy.
– Johny: Chybou bolo, že sa v školách zrušilo pracovné vyučovanie. Stáva sa, že keď dáme deťom v tábore do ruky náradie, vráti ho v dvoch kusoch. Dnes si neviem predstaviť stavať tábor s deťmi, ako sme to robili kedysi.
S čím musia deti a ich rodičia pred vstupom do skautských radov počítať? Asi sa nebudú mať ako v bavlnke...
– Flash: To už z podstaty skautingu nejde. Deti v skautingu vedieme k tomu aby sa zdokonaľovali po všetkých stránkach, aby sa menili k lepšiemu. A to je náročné. Napríklad v našich letných skautských táboroch sa spí vo voľnej prírode v stanoch a tam sú podmienky omnoho náročnejšie ako doma či v iných letných táboroch.
– Johny: Snažíme sa však o to, aby sa dieťa nebálo. Letný tábor je na to ako stvorený, aby sa deti stali odvážnejšími. Keďže, obrazne povedané, polovica detí necvičí a druhá má alergiu, musíme spolupracovať aj s rodičmi, aby sme tomu prispôsobili celý program. Niekedy sa zdá, ako by šlo dieťa nadoraz, no vieme, kde sú jeho hranice.
Skauting je známy systémom odmien za splnenie úloh. Odmenou asi nie je čokoláda.
– Johny: Nie. Za splnenie výziev vieme dieťa odmeniť nášivkou, ktoré sa našívajú na košele. Dieťa predsa musí mať motiváciu a nášivky mu ukazujú, ako napreduje. V našom zbore máme tiež veľa rituálov a obradov, ktoré sú nad rámec nášho skautského programu. Kedysi sme si ich s manželkou (Mária Škvareninová, skautským menom Mary) vymysleli a dnes sa niektoré používajú na celom Slovensku. Napríklad lovenie bobríkov, alebo pasovanie za rytiera. Množstvo odmien sa dá získať aj počas táborových hier. Napríklad vlajka čistoty, princezná tábora či gentleman tábora...
– Flash: Niekedy by sa mohlo zdať, že skauting je len o romantickom pobyte v prírode. No
Peter Škvarenina na cestách s Betlehemským svetlom. (zdroj: FB)vďaka nášmu hodnotovému systému pripravujeme deti na reálny život v súčasnej spoločnosti. Organizujeme aj odborne zamerané kurzy (odborky), kde lektor – napríklad kuchár naučí skautov, ktorí o to majú záujem, variť. Takýchto odboriek je okolo 100, napríklad: stopár, cyklista, hudobník, zberateľ, botanik, hvezdár, fotograf, historik... Dokonca aj novinár...
Mám však dojem, že teraz stojíme v skautingu na rázcestí, akým smerom ísť. Či sa máme zamerať na hodnoty a pripravovať človeka na život v spoločnosti, alebo z nich vychovávať špecialistov. Ja si osobne myslím, že to bude musieť byť nejaká symbióza týchto dvoch prístupov.
V minulosti bol skauting niekoľkokrát zakázaný. Nevyhovoval nielen komunistom, ale aj režimu prvej Slovenskej republiky. Bolo to preto, že ste apolitickí?
– Johny: V podstate áno. Skauting trpel vždy preto, lebo chcel byť autonómny a nikdy nepatril pod žiadnu konfesiu či režim. Veď pionieri si zobrali zo skautu skoro všetko, okrem duchovna. Šatky si prefarbili načerveno a pridali triedneho nepriateľa.
Niekedy si ľudia myslia, že sme naviazaní na nejakú cirkev. Aj tu sme autonómni. Ak chce byť niektorý oddiel katolícky alebo evanjelický je to, samozrejme, v poriadku.
Dá sa ale skĺbiť to, že nechcete byť naviazaní na nejaké náboženstvo a popri tom mať duchovno ako jeden zo základných pilierov?
– Johny: Je to dosť filozofická otázka, no keď skaut sľubuje plniť si povinnosti voči Bohu, nespomína sa žiadna cirkev. Je tam iba Boh.
– Flash: Hodnotový systém sa však odvíja od prostredia a majoritného náboženstva, v ktorom skauti pôsobia. Na Slovensku boli minimálne 2, či tri druhy skautingu. Napríklad židovskí či katolícki. Vôbec nie je podmienkou, aby bol náš člen pokrstený, trváme však na tom, aby bol hľadajúci, teda aby uznával, že existuje niečo viac ako len matéria.
Nemajú politici snahu zasahovať do činnosti skautov?
– Johny: V stanovách máme doslova zakázané zúčastňovať sa v našej rovnošate na politických akciách. Snahy teraz nie sú, no boli. Keď som robil na ústredí Slovenského skautingu a mal som na starosti výchovu skautov na celom Slovensku, tak nás nútili robiť štafáže pri preskakovaní ohňov, pochodoch na Devín a podobne.
Od jedného primátora zo stredného Slovenska sme mali prenajaté miestnosti za lacný peniaz, no nechceli sme sa podvoliť vízii jeho strany, tak sme museli odísť.
Neznamená to však, že by sme deti viedli k tomu, aby sa o politiku nezaujímali. Lebo ak sa nebudú zaujímať oni, tak sa budú zaujímať iní a využijú to vo svoj, mnohokrát pochybný prospech. V skautingu nemá miesto extrémizmus a ani prehnaný nacionalizmus.
Úlohu roznášať po svete Betlehemské svetlo vám snáď nevezme nikto...
– Johny: Náš zbor má dokonca výsadu, že z Bošian chodíme pre Betlehemské svetlo do Viedne okrem oficiálnej delegácie Slovenského skautingu a prinášame ho do Katedrály sv. Emeráma v Nitre, kde ho oficiálne odovzdávame našej verejnosti.
Z Bošian sa Betlehemské svetlo roznáša do širokého okolia už 26 rokov.
Zhaslo vám niekedy?
– Flash: Vždy máme so sebou rezervné kahance, takže nie. No zažili sme aj dramatické chvíle. Stalo sa nám, že sme sa spoľahli na nitrianskych skautov, no večer pred odovzdávaním nám telefonovali, že im nešťastnou náhodou zhaslo. Preto sme s bratom Johnym sadli večer do auta, aby sme poň šli do Trnavy, no už v Bošanoch nám svietila na ukazovateli paliva rezerva. Chceli sme natankovať vo Veľkých Ripňanoch, tam však bola pumpa zavretá. Takisto boli zavreté aj ďalšie pumpy po ceste a my sme, azda len na benzínových výparoch, prišli a natankovali až v Leopoldove. Ráno už bolo svetielko v Nitre.
