Pred nedávnom sa mi dostala do rúk kniha s názvom Trhlina od Jozefa Kariku. Dielo sa voľne, čiastočne formou vedeckej fantastiky zaoberá tajomnými dosiaľ neobjasnenými zmiznutiami ľudí v pohorí Tribeč. Autor necháva niekoľko dní a noci blúdivo putovať skupinku štyroch zvedavcov medzi obcou Zlatno, Javorovým vrchom, Veľkým Tribečom a Žibricou.
Títo prechádzajú cez sklené časopriestorové steny a a dostávajú sa do čiernych dier, kde tajomne miznú a znovu sa objavujú s narušenou psychikou na úplne inom mieste.
Na základe niekoľkých zmiznutí ľudí v Tribeči za posledných osemdesiat rokov napísal Jozef Karika na naše pomery celkom originálnu sci-fi knihu.
Prečo práve Tribečské pohorie a čo je na ňom také zaujímavé, tajuplné a fascinujúce ?
Na prvý pohľad je Tribeč nevýrazne druhohorné, menšie jadrové pohorie rozprestierajúce sa medzi mestami Nitra, Topoľčany, Partizánske a Zlaté Moravce, dlhé asi 40 kilometrov a široké asi 20 kilometrov. Pohorie je z väčšej časti tvorené granitoidnými horninami, kryštalickými bridlicami a po okrajoch s občasnými obalmi vápenca (napr. Skýcov, Žirany...).
Pred viac ako 10 miliónmi rokov Tribečské pohorie vytváralo hrásť, bariéru pred aktívnymi neovulkanitmi ako Vtáčnik, Pohronský Inovec a rozhodne bolo i v dosahu bansko-štiavnického stratovulkánu. Sopečná erupčná činnosť v tejto oblasti skončila len asi pred 130 – 150 tisíc rokmi vyhasnutím sopky Putikov vŕšok pri Novej Bani len asi 30 kilometrov od masívu Veľkého Tribeča.
Pukliny, prepadliská a jaskyne sú v Tribečskom pohorí rovnako zastúpené ako v iných horstvách. V oblasti Zoborského masívu je niekoľko menších jaskýň a dier (napríklad známa Svoradova jaskyňa). V okolí Žirian a samotného vrchu Žibrica, kde je veľký kameňolom boli pri ťažbe objavené dutiny s prepadliskami a s krásnymi kryštálmi kalcitu, ktoré boli pri odstreloch znovu zasypané.
Samozrejme, sú tam aj prírodne a zachovalé jaskyne.
V granitoidnom jadre Veľkého Tribeča nad Dekanovou chatou a chatou Petráška je dosť dier a škrap, kde miznú a po niekoľkých sto metroch sa znovu objavujú príležitostné potôčiky. Hlavne na jar pri topení snehu, alebo po veľkých dažďoch, kedy je tam veľmi šmykľavo.
Najviac jaskýň a prepadlísk s neraz viac ako 10 metrovou hĺbkou je v severnej a severovýchodnej časti pohoria, nad Veľkými Uhercami a v okolí Skycova a Píly. Je to, napríklad známa Dobrotínska alebo Jazvínska jaskyňa. Jaskyne a prepadliská sa v Tribeči začali systematicky skúmať a mapovať až po druhej svetovej vojne. Avšak mapovanie ešte nebolo ukončené rovnako ako v iných pohoriach.
Tajuplné stredoveké hrady a staroveké hradiská sú bohato roztrúsené v oblasti celého pohoria, neraz sú od seba vzdialené len 2 – 3 kilometre. Boli zakladané už v dobe bronzovej a niektoré pretrvali až do obdobia raného uhorského štátu. Napríklad v oblasti Krnče bolo keltsko-dácke hradisko.
Stredoveké hrady sa tu začali stavať už od 9. storočia (Nitra). Čierny hrad pri Skýcove je úzko spätý s ťažbou zlata v oblasti Zlatna a v okolí Javorového vrchu. Zlato sa tu ťažilo pravdepodobne už v období tesne pred Kristom. Dákovia na území dnešného Rumunska kutali zlato ešte pred príchodom Rimanov, rovnako Kelti v tomto období razili svoje mince. Staré hradiská, nielen v Tribeči, sú zväčša preskúmane len formou archeologických sond a hrubého orientačného zakreslenia. Len zriedka bol urobený systematický archeologický výskum (napríklad aj na hradisku pod vrcholom Veľkého Tribeča). V oblasti centrálneho masívu Tribeča je možné aj dnes stretnúť sa s nálezom sekeriek s obdobia strednej doby bronzovej.
Hustota osídlenia zhruba od 2. tisícročia pred Kristom tu bola nepretržite tak veľká, že pri písaní týchto riadkov sa natíska otázka : Nie sú dnešné generácie Slovákov potomkovia týchto starovekých kultúr, ktoré splynuli so Slovanmi v 4. – 5. storočí? Nepatríme v skutočnosti k starým národom, ktorých korene siahajú až do obdobia starovekej Mykénskej kultúry? Prišli vari starí Slovania do ľudoprázdneho neobývaného územia?
Nemecké osídlenie v severovýchodnej časti Tribečského pohoria bolo veľmi veľké a dosť husté. Nemeckí kolonisti pracovali hlavne ako poľnohospodári, ovocinári, ale venovali sa aj baníctvu hlavne v oblasti rozhrania Pohronského Inovca a Tribeča pri Píle, v Hámroch pod Veľkým Polom. Boli aktívni pri ťažbe vápenca a pri výrobe – pálení vápna, hlavne v okolí Skýcova. Veľa z nich sa už okolo roku 1939 pokladalo viac za Slovákov ako za Nemcov. Boli skôr Slováci nemeckého pôvodu. No i tak veľká časť z nich bola po druhej svetovej vojne odsunutá do Rakúska a Nemecka. Zostalo po nich veľa prázdnych opustených chátrajúcich gazdovstiev.
Zlato, všemocný boh dobra, ale i zla v oblasti obce Zlatno a Javorového vrchu, tiež určite poznačil život tamojšieho obyvateľstva. Oficiálne tamojší zemepáni požiadali kráľa o povolenie ťažiť zlato v tejto oblasti ešte pred tureckým vpádom pred bitkou pri Moháči. Vtedy bol opravený aj už spomínaný Čierny hrad pri Skýcove. Bol najskôr skladiskom vyťaženého zlata alebo aj rudy podobne ako opevnené skladisko nad Banskou Štiavnicou neďaleko dnešnej Červenej studne.
Oba objekty plnili svoju funkciu v podstate v rovnakom období. Koľko zlata sa vyťažilo v okolí Javorového vrchu ? Ťažko povedať, rozhodne túto ťažbu nemožno porovnávať s produkciou bansko-štiavnického revíru, ale určite to bolo niekoľko desiatok kilogramov za prvú polovicu 16. storočia. Ťažba vykonávaná asi hlavne ryžovaním bola utlmená počas narastajúceho tureckého nebezpečenstva pravdepodobne po roku 1550. Nemožno vylúčiť, že sa tu zlato kutalo aj podobne ako v okolí Pukanca formou hĺbenia píng a štôlni alebo malých šácht.
Je zaujímavé, že zlato sa tu ryžuje amatérsky ešte aj dnes na drobných prítokoch riečky Žitavy, ktoré stekajú zo svahov z okolia Javorového vrchu. Zručný, fyzicky zdatný zlatokop tu vraj pri troche šťastia dokáže za deň vyrižovať 1 – 4 gramy zlata, čo dnes predstavuje asi 35 – 140 eur. Vraj sa tu ešte v dnešných časoch našli 3 – 10 gramové nugetky.
Ako zaujímavosť môžem ešte uviesť, že v minulom storočí bola medzi Krnčou a Solčanami vykopaná prieskumná pinga, v ktorej bolo tiež nájdené zlato, ale v malej nerentabilnej koncentrácii. Výskum sa konal neďaleko už spomínaného keltsko-dáckeho hradiska.
Kryštály kremeňa a záhnedy alpského typu v oblasti centrálneho masívu Tribeča sú stále raritou a veľkou neznámou, ktorá zamestnáva mineralógov. Pri chatovej osade Slače povedľa cesty do Skýcova bola pred viac ako desiatimi rokmi objavená žila kremeňa, vedľa ktorej sa v pôde voľne nachádzali kryštály kremeňa alebo ich zrastlice. V masíve Tribeča, hlavne na jeho okrajoch na tzv. kremencových hôrkach, ale i pod vrcholom Veľkého Tribeča, je viac takýchto nálezísk kryštálov kremeňa alpského typu, niektoré sú takmer v klenotníckej kvalite. Doslova unikátom medzi týmito kryštálmi sú záhnedy z oblasti Javorového vrchu . Nájsť dutinu s takýmito záhnedami znamená dnes reálne nájsť poklad v hodnote tisícok eur.
V Pohronskom Inovci, kúsok od Tribečského pohoria pod Veľkým Poľom, kúsok od cesty do Žarnovice sú pozostatky po banskej činnosti. Ťažilo sa tu olovo, meď, zinok a striebro. Zachovali sa tu zbytky štôlni a veľké haldy hlušiny. Laik v tejto oblasti dosť ťažko rozozná, či je v pohorí Tribečskom, alebo už v Pohronskom Inovci. Nedávno som sa dozvedel perličku, že nad Klátovou Novou Vsou našli vzorky striebronosného galenitu.
A čo masív samotného Veľkého Tribeča ?
Mnohí laici ho pokladajú za vyhasnutú sopku. Určite sú tam dutiny, v ktorých mizne voda a možno i prepadliská. V osemdesiatych rokoch minulého storočia sa povrávalo, že v masíve, vo väčších hĺbkach, ale v menšej koncentrácii, je urán podobne ako v Považskom Inovci. Asi áno.
Rozhodne sa tam v menšej koncentrácii nachádza železo, ktoré, napríklad vo forme spekularitu – železnej sľudy vystupuje na povrch v opustených lomoch, napríklad nad Súlovcami. Vodné stoky obsahujúce veľké množstvá železa sa dostávajú do studní nielen v Kovarciach, ale až v Ľudaniciach.
Veľký Tribeč Je zaujímavý aj tým, že nad ním prelietava denne niekoľko desiatok dopravných lietadiel v smere z východu na západ a opačne, javí sa ako orientačný bod v leteckej doprave.
Tesne pod Veľkým Tribečom je nepreskúmané tajuplné hradisko asi z rannej doby železnej podobne ako na náprotivnom vrchu Úhrad nad Topoľčianskym hradom v Považskom Inovci, kde tiež miestami pod nohami duní zem ako na Veľkom Tribeči.
Veľký Tribeč mal v medzivojnovom období aj svojho tajuplného pustovníka, ktorý tajomne zmizol rovnako ako sa objavil. Pod vrcholom sú ešte zbytky jeho pustovne.
Možno v Tribečskom pohorí reálne blúdiť tri dni a dve noci ?
Asi veľmi ťažko, pokiaľ človek nie je telesne a hlavne duševne chorý. Pohorie je relatívne úzke, stačí vyliezť na hrebeň a po 3 – 4 hodinách chôdze, či sa vydáme smerom na Požitavie alebo na Ponitrie, prídeme do najbližšej obce. Pohorie križuje veľa ciest nielen v centrálnom masíve ale aj v okrajových častiach. Na severnom okraji cesta z Oslian do Žarnovice cez Veľké Poľe. Z Veľkých Uheriec do Skýcova a odtiaľ do Bošian alebo do Zlatých Moraviec.
Ďalšia cesta ide zo Zlatých Moraviec okrajom Pohronského Inovca až do Jedľových Kostolian. Kvalitné lesné cesty vedú od Solčian až do Zlatých Moraviec cez centrálny hrebeň Tribeča. V smere od Drážoviec popod vrch Žibrica vedie cez Žírany železničná trať až do Zlatých Moraviec a tak pretína celé pohorie zo západu na východ. Relatívne dobrá cesta vedie z Horných Lefantoviec do Kostolian pod Tribečom.
Takže, pokiaľ neputujeme v sci – fi Tribečskom pohorí môžeme len ťažko v týchto horách blúdiť tri dni a dve noci.
Možno v Tribečskom pohorí navždy zmiznúť bez stopy ?
Možno. Možno skončiť navždy v nejakom prepadlisku, v jaskynnej priepasti. Možno skončiť zasypaný v nejakej opustenej banskej štôlni ,alebo v šachte, prípadne v polo zasypanej pinge po hľadačoch zlata, alebo zasypaný v ruine starého domu, alebo v jeho pivnici.
Ale to sa môže stať v každom pohorí, preto by malo bezvýhradne platiť pravidlo, že človek nemá chodiť do hôr sám a má byť vždy opatrný.
A ešte niečo. Tajomné zvuky hluk alebo opačne, hlboké strašidelné ticho.
Vy, čo ste to nezažili, skúste si predstaviť ten hukot a lomoz, keď sa v pôvodne tichom lese zrazu nečakane okolo vás prevalí stádo 50 – 70 takmer sto kilogramových muflónov, ktorých je v Tribeči už veľa. Alebo vstúpte do hlbokého, málo navštevovaného lesa a zrazu všetky zvieratá a vtáci stíchnu a ostane takmer hrobové ticho.
A ešte netreba zabudnúť na ľudskú fantáziu, a máme tu science fiction, alebo skôr ľudové sci – fi.
Autor: MIROSLAV GULIKA ST.
