Vo svojich 63 rokoch šéfuje rozhodcovskej komisii na Slovensku, no vrásky na čele mu spôsobuje topoľčiansky klub. Kedysi mu šéfoval, teraz je Pirana bezzubá.
Viac ako 50 rokov pôsobil v Topoľčanoch. Spoločne s ďalšími nadšencami okolo plávania a vodného póla sa mu dlhodobo darilo držať Topoľčany medzi slovenskou špičkou. V topoľčianskom klube mu však funkcionári v roku 2012 ukončili členstvo v klube a po piatich rokoch topoľčianski vodní pólisti obsadili v Extralige zahanbujúce posledné miesto.
Reprezentanta zlanárilo rodné mesto
Ján Bohát vyrastal v Topoľčanoch a pochopiteľne tak svoje vodnopólové začiatky prežil v rodnom klube. Už v tej dobe patril medzi opory v jednotlivých mládežníckych družstvách. „Z Topoľčian som odišiel na vojnu do Žiliny a odtiaľ som sa už vracal ako reprezentant Československa, odohral som viacero zápasov počas kvalifikácie vtedajšieho Československa na majstrovstvá sveta, v roku 1974 som sa zúčastnil i majstrovstiev Európy vo Viedni. Po skončení povinnej základnej vojenskej služby ma lanárili do Košíc, Novák, či Prahy, no ale ja som typická topoľčianska povaha, a keď ma oslovili topoľčianski funkcionári, aby som sa vrátil späť do Topoľčian, rýchlo som sa nechal ukecať,“ spomína Ján Bohát a zároveň pokračoval: „Topoľčianski funkcionári vybavili Kalinku za trénera a o rok v 1975 sme hneď postúpili do ligy – najvyššej súťaže. Odvtedy sme hrali najvyššiu ligu nepretržite. Najskôr sme súperili o prvé až druhé miesto, neskôr o tretie či štvrté. Takéto umiestnenia sa nám podarilo držať až donedávna a pravda je taká, že v aktuálnej sezóne topoľčianski muži po prvýkrát od tohto spomínaného roku obsadili v lige posledné miesto...,“ dodal so sklamaným hlasom Ján Bohát, ktorý bol v minulých dňoch navštíviť aj bývalého trénera Kalinku v nitrianskom ústave, pretože jeho zdravie je už značné podlomené. „Keď som oznámil Kalinkovi, že muži obsadili posledné miesto, skoro skolaboval. Topoľčany v aktuálnej sezóne obsadili ôsme miesto z ôsmich tímov a nakoľko viac na Slovensku ani nie je, tak v podstate ani nemajú kam vypadnúť. Stretávam sa po meste s kamarátmi a sami sa mi prihovárajú, čo som to dopustil, aby až takto hlboko kleslo topoľčianske vodné pólo...“
Ján Bohát z hráčskych čias. (zdroj: ARCHÍV J. B.)Zlom nastal v roku 2012
Coopex vznikol v roku 1993 a pod sebou mal prevádzku plavárne i športovú činnosť. Prenájom plavárne bolo zmluvne dohodnutý na 20 rokov s tým, že Coopex dokončí saunu, fitness centrum, kurt, za plavárňou trávnatú plochu a táto investícia zaručila v roku 1995 prenájom plavárne na dvadsať rokov a v prípade zrušenia i vyrovnanie finančných prostriedkov vložených do areálu plavárne. „Za toto obdobie 1995 až 2012 sme preinvestovali cca tri milióny slovenských korún,“ objasnil nám Ján Bohát.
V roku 2012 funkcionári klubu Pavol Mišenka, Peter Gáfel a Tomáš Dolný chceli riadiť nielen športovú činnosť, ale i prevádzku plavárne s tým, že zrejme ušetria finančné náklady na prevádzku plaveckých športov i plavárne (vidíme ako dopadol futbal, futbalový štadión museli zobrať pod seba mestské služby). „V týchto časoch si ma pozval primátor a povedal, že má určitý tlak, aby sme vrátili plaváreň k mestu alebo klubu Pirana. Napokon z toho zišlo, ale nesmel som chodiť do prevádzky plavárne a perličkou bol aj telefonát zo Slovenského zväzu vodného póla, kde mi matrikár oznámil, že dostali z Pirana Sport Club Topoľčany list, v ktorom ma výkonný výbor vyradil z tohto klubu. Zostal som zaskočený, že až takto ďaleko to zašlo, no matrikár mi dodal, že som vôbec prvý, a asi aj jediný, ktorého klub vyradil takýmto spôsobom...“
V roku 2012 Ján Bohát prestal trénovať nadobro. „Všetko vtedy fungovalo, ale má mrzí, že sa to podcenilo. Každým rokom sa zo súťaže odhlasovali žiacke topoľčianske družstvá a teraz citeľne chýbajú niektoré ročníky. Ľahké je družstvo odhlásiť, no prihlásiť ho späť do súťaže je oveľa ťažšie. A za mojich čias fungovalo šesť chlapčenských tímov a štyri dievčenské družstvá – ženy, juniorky, kadetky a žiačky. Všetkých kategóriách dievčat sme boli majstrami Slovenska. Teraz v klube pôsobia už iba ženy a zo šiestych mládežníckych tímov sú ledva dve – tri kategórie.“
Ján Bohát sa svojimi výkonmi prebojoval i do reprezentačného družstva ČSSR. (zdroj: ARCHÍV J. B.)Rozlúčka s tretím miestom
Poslednú sezónu odtrénoval Ján Bohát pri topoľčianskych mužoch v roku 2011, kedy sa lúčil bronzovou medailou. V nasledujúcej sezóne získal so ženami Topoľčany druhé miesto. „V mužských kategóriách sa ešte vtedy o konečné umiestnenie hralo turnajovým spôsobom a pred týmito turnajmi v sezóne 2009/2010 bolo jasné, kto skončí prví, druhý, tretí i štvrtí. Chalanom som preto povedal, aby sme na tréningoch zamakali a zobrali sme lídrovi z Košíc aspoň bod. A odozva na seba nedala dlho čakať, vraj na čo, už o všetkom je rozhodnuté a druhý skončiť nemôžeme... Hovorím im, vás nehnevá, že za celú sezónu ste im nedokázali zobrať ani bod a z vedenia som dostal odpoveď, že vraj by som hráčov najradšej aj bez peňazí domov poslal, pretože nedokázali poraziť jasného majstra. Pritom som chcel iba jedno, aby chalani siahli na dno svojich síl a pobili sa o výsledok. V mužstve bola prevažná väčšina odchovancov Topoľčian a samozrejme, títo hráči dostávali aj peniaze. A preto som sa ich snažil ešte viac vyhecovať, aby sa vypli ešte väčším výkonom. Odozva bola taká, že ako tréner som bol odvolaný a do Topoľčian prišla trénerka Cinzia Ragusa z Talianska. Tá na ďalšiu sezónu dostala do tímu mnoho legionárov a čuduj sa svetu – Topoľčany skončili opäť len na treťom mieste.“
Treba pracovať s mládežou
Muži Topoľčian majú v Extralige za sebou azda najhoršiu sezónu. „Problém vidím aj v tom, že z Topoľčian vyhnali vlastných odchovancov. Sám sa pýtam, prečo Milan Murčo či Samo Lacika odišli hrať do Čiech? A prečo hráči ako Aliu, Schneidgen, či Žembera radšej skončili s vodným pólom?,“ kladie si otázku Ján Bohát. A podobne je to aj s rozhodcovským stavom. „Topoľčany za posledné roky nevychovali žiadneho rozhodcu. „Jediným svetlým momentom je talentovaná rozhodkyňa Martina Kuníková, ktorá sa pred pár týždňami dokonca zúčastnila ako rozhodkyňa svetového pohára v Šanghaji. Mrzí ma, že ďalší rozhodcovský talent Peter Gáfel pre nezrovnalosti medzi mnou a klubom skončil s rozhodovaním, čo je na škodu topoľčianskeho vodného póla. A ďalším rozhodcom je ešte Milan Krajčík, ktorý dostal na rok výnimku, pretože kvôli svojmu veku už nemal rozhodovať zápasy, ale keďže rozhodcov je nedostatok, tak musíme využívať aj jeho služby.“
Aký recept vidí Ján Bohát na reštart? „Určite to bude osem rokov tvrdej roboty. V prvom rade treba nájsť takých ľudí, ktorí by sa deťom denno-denne venovali. Nielen na tréningoch, ale dôležité sú aj rôzne akcie mimo bazéna, sústredenia, turnaje. Práve na týchto maličkostiach sa robí partia, a preto aj my sme boli úspešní mládežnícki tréneri, pretože sme s deťmi toho veľa pochodili. Bol som nedávno delegátom na zápase Piešťany – Komárno, kde mi domáci funkcionár povedal, že toto je výsledok osemročného trénovania. Postupne v Piešťanoch už starší hráči skončili a teraz nastupujú piešťanskí mladíci. Bolo na nich vidieť, že chcú na sebe pracovať, ale táto partia je už osem rokov spolu, denno-denne. A to v Topoľčanoch chýba. Za mojich čias sme ešte o 22.00 hodine boli v bazéne, teraz už večer o ôsmej je plaváreň zatvorená... Hráči, a najmä tí mladší, musia vycítiť, že s nimi ten tréner žije a chce niečo pre nich aj urobiť. V minulosti sme chodili na rôzne turnaje, či už po Slovensku alebo i v zahraničí. Dokonca sme boli v roku 1993 aj v Izraeli. Napríklad v Chorvátsku sme jediným zahraničným tímom, ktorý dokázal vyhrať medzinárodný turnaj „malého meda“.“
ČH Košice - majster ČSSR v roku 1980. Ján Bohát je v hornom rade v strede. (zdroj: ARCHÍV J. B.)Problémom i peniaze
Každý deň sa na plavárni v rámci vyučovania pripravujú aj deti zo ZŠ Hollého v Topoľčanoch. „Už aj pred piatimi rokmi bol problém, že deti síce prišli na plaváreň, ale jednoducho ich to plávanie nebavilo. Napriek tomu im rodičia musia platiť prenájom plavárne. Rovnako klub dostáva dotácie aj z mestskej kasy formou dotácii, a napriek tomu počúvam, že chýbajú peniaze. Do Topoľčian chodili na turnaje rôznych kategórii družstva z celej Európy. A tiež sme nemali peniaze nazvyš, ale vo výkonnom výbore sme si povedali, že jednoducho musíme prilákať sponzorov. A vždy to šlo, len nechápem, prečo súčasní funkcionári to nevedia utiahnuť. Ryba však smrdí od hlavy... Sám viem, koľko dotácii príde do klubu, a preto si myslím, že ôsme miesto v Extralige je neprípustne...“
Družstvo topoľčianskych mužov pred zápasmi v PVP. (zdroj: ARCHÍV J. B.)Na zápasy v sanitke
Topoľčianski pólisti urobili významní medzník v roku 1978, kedy sa kvalifikovali do európskej súťaže Pohár víťazov pohárov a v októbri 1978 sa dokonca pobili o postup do semifinále priamo v Topoľčanoch. Za súperov mali Ferencváros Budapešť (Maďarsko), Choisy le Roi (Francúzsko) a Olympiakos Atény (Grécko). „Do semifinále postupovali prvý dvaja a zápasy sa hrali u nás od piatku do nedele na Mieri. Tri dni pred prvým zápasom som dostal 40 stupňové horúčky a musel som ísť do nemocnice. Pred turnajom sa dohodlo, že prvý zápas odohráme proti slabším Francúzom, druhých v poradí budeme mať Grékov a posledný zápas odohráme proti Maďarom, ktorí boli jasne najkvalitnejším celkom v tejto skupine. V piatok pred zápasom s Choisy le Roi mi starý pán primár Švec hovorí, že ja isto hrať nepôjdem, veď mi ide o život. Hovorím mu, doktor, kedy opäť budeme hrať v pohári PVP? Už asi nikdy, idem do toho. Pred nemocnicou ma čakala sanitka, ktorá ma odviezla na zápas. Po prvej štvrtine sme prehrávali 1:3. Postavil som sa a hovorím trénerovi – už musím ísť do bazéna. Za päť minút som strelil štyri góly a bolo 5:3. Náskok sme si už udržali, vyhrali sme 8:5 a hneď po zápase ma sanitka zaviezla naspäť do nemocnice,“ spomína J. Bohát. Topoľčany na druhý deň odohrali zápas proti Aténam. „Opäť ma doviezla sanitka, no to už hovorím trénerovi, že idem hrať od začiatku. Po dvoch štvrtinách sme vyhrávali 6:0. Zápas sme napokon vyhrali 8:4 a pred posledným stretnutím proti Budapešti sme už vedeli, že postupujeme, pretože najhoršie skončíme na druhom mieste. Aj preto som na posledný zápas necestoval, ležal som v nemocnici. Horšie bolo však to, že aj hráči si boli vedomí postupu, a preto to večer aj patrične oslávili. Ferencváros nás dokonale vyškolil a prehrali sme 3:13, dodal s úsmevom J. Bohát.
Nevyužili potenciál
V súčasnom vedení topoľčianskeho klubu sú dnes už bývalí hráči. „Mrzí má, že veľa chlapcov z mojej éry, ktorých som viedol celé roky doslova na bazén, boli ohromne talentovaní, ale veľa z nich tento potenciál absolútne nevyužilo naplno,“ dodal sklamane Ján Bohát a zároveň poznamenal. „Ja som to nikdy nerobil pre seba... Pólisti boli vlastne akoby moje deti, moje všetko. Mne osobne učarovalo vodné pólo, obetoval som mu celý život, prežil som s ním krásne chvíle, ktoré ale v roku 2012 vystriedalo sklamanie. Sklamanie z toho, ako sa niektorí ľudia ku mne postavili, hoci by som im dal aj to posledné. Najviac som sklamaný, že 52 rokov som obetoval pre Topoľčany a nakoniec po piatich rokoch od môjho odchodu sú Topoľčany posledné v súťaží, to je na zaplakanie.“
Ján Bohát patril k najlepším pólistom Topoľčian, no ocenenia sa nedočkal. „Predtým, ako som odchádzal do Košíc, mal som byť vyhlásený medzi najlepšími športovcami mesta Topoľčian. Zrazu sa ale v klube dozvedeli, že odchádzam do Košíc, a tak narýchlo vyhlásili niekoho iného, vraj na čo by ma oceňovali, keď aj tak idem preč,“ netajil sklamanie J. Bohát, ktorého chceli oceniť aj pred tromi rokmi. „Prišli poslanci z mesta za mnou, že za celoživotnú prácu pri vodnom póle dostanem ocenenie. Som im povedal, že nech si ho nechajú, absolútne mi nechýba. Len je smutné, že vo svete vás viac rešpektujú ako doma. A preto ten šport celkovo na Slovensku aj tak vyzerá...“
