OPONICE. Hrôzy druhej svetovej vojny, život výstredného šľachtica z Oponíc, či osudy Albánskej kráľovnej pripomína expozícia v Apponyiho poľovíckom múzeu v Oponiciach.
Renesačný kaštieľ z prelomu 16. a 17. storočia postavil rod Bartakovičovcov, no využíval ho iba do začiatku 18. storočia, kedy ho odkúpili Apponyiovci. Posledným vlastníkom bol Henrich Apponyi, ktorý o objekt dnešného múzea prišiel kvôli dlhom voči obci.
V Oponiciach sa zastavil aj maharadža, či Rooseveltovci
Neskôr tu fungovala žandárska, hasičská stanica, obvodný lekár, knižnica, škôlka a naposledy Miestny národný výbor. Múzeum sídli v malom kaštieli od roku 1993.
Henrich Apponyi vyštudoval politické vedy v Oxforde a pôsobil ako diplomat v Berlíne a neskôr v Istambule. Po rozpade monarchie však odchádza z politiky a začína sa venovať cestovaniu. Jeho pozornosti sa nevyhli ani také krajiny ako India, či Sudán. Z nich sa zachovala korešpondencia Henricha so svojom matkou a na jej základe vznikla kniha – Cestopisný a poľovnícky denník s viac ako 200 fotografiami v maďarskom jazyku.
Aj vďaka týmto cestám získal Henrich Apponyi množstvo kontaktov so zaujímavými ľuďmi.
V decembri 1930 sa v Oponiciach na dva dni zastavil rozprávkovo bohatý maharadža z Patialy. Dobové fotografie ho zachytávajú v Oponiciach na slávnostnej večeri.
Do Oponíc tiež chodili bratia amerického prezidenta Roosevelta aj samotný Theodore Roosevelt v roku 1910.
Istý čas pobudol v Apponyiovskom kaštieli aj americký miliardár Thomas Cordeza, ktorý prežil plavbu na Titanicu a dodnes sa v múzeu zachoval jeho kufor, či písací stôl. Na biliardovom stole tancovala a spievala afroamerická speváčka Josephine Bakerová.
Poľovnícke múzeum podrobne mapuje aj život Geraldiny Apponyiovej, ktorá žila v Oponiciach so svojou sestrou do svojich šestnástich rokov a neskôr sa stala albánskou kráľovnou.
V Oponiciach sa o ňu starala jej stará mama Margita Apponyiová, ktorá v roku 1931 zomiera a rozhoduje sa, čo bude s dievčatami. „Henrich by pre ne asi nebol dobrým vzorom a situáciu využila ich teta Adela Apponyiová, ktorá žila v Budapešti. Tam ich začala uvádzať do najvyššej spoločnosti,“ prezradila nám sprievodkyňa v múzeu Erika Kunkelová.
Jedna fotka zmenila všetko
Geraldina vo svojich 22 rokoch vystupovala vo vianočnom predstavení a jej fotografia sa dostala do budapeštianskych novín s komentárom: Biela ruža z Oponíc.
V tom čase si prišiel hľadať nevestu do Budapešti albánsky kráľ Ahmed Zoga I. Osud chcel, aby sa mu do rúk dostali práve noviny s fotkou Geraldiny, do ktorej sa na prvý pohľad zamiloval. Na novoročnom večierku mu boli ponúkané tie najurodzenejšie dámy za manželky, no on Geraldinu ešte v ten večer požiadal o ruku. O štyri mesiace sa podarilo vybaviť svadbu.
Vybaviť preto, lebo Ahmed bol moslim a Geralidna katolíčka. Aby ani jeden zo snúbencov nemusel konvertovať, putovala žiadosť až do Ríma k pápežovi.
Svadba bola skutočne kráľovská a novomanželia dostali od Benita Mussoliniho porcelán a strieborné svietniky. Adolf Hitler zasa daroval nový Mercedes.
Útek na hitlerovom Mercedese
Geraldina si však dlho kraľovanie neužila. Začala Druhá svetová vojna a Geraldina musela aj so svojim manželom utiecť z Albánska kvôli vpádu talianskych vojsk. Paradoxom je, že utekali na mercedese, ktorý im daroval vodca nacistického Nemecka. Manželia nakoniec našli svoj nový domov v Španielsku, po smrti Ahmeda Zogu sa Geraldina odsťahovala do Juhoafrickej republiky, kde žila so svojim synom až do roku 2002. Začiatkom tohto roka sa pomery v Albánsku ustálili a kráľovská rodina sa mohla vrátiť domov. Geraldina bohužiaľ v tomto roku umiera ako 87 ročná.
Čriepky zo života Geraldiny Apponyiovej sa zachovali aj vďaka zakladateľovi múzea Petrovi Králikovi, ktorému sa podarilo získať na Geraldinu kontakt a dopisoval si s ňou. Albánska kráľovná na Slovensko a Oponice nikdy nezabudla, čo dokazuje jej list. Píše v ňom: „Stratila som kontakt s mojím starým domovom, kde som sa učila trochu aj váš jazyk. Pamätám si našu dedinu a veľa spomienok mám na nádhernú knižnicu. Milujem obraz vašej krajiny, pokojné lesy, jazerá, rieky. Je to jedno z miest, ktoré som veľmi milovala...“ Oponice videla naposledy v roku 1938.
Založiť múzeum bolo odvážne
Pri vzniku múzea stál v roku 1992 Peter Králik, ktorý ešte v roku 1992 oslovil zastupiteľstvo zriadiť v malom renesančnom kaštieli poľovnícke múzeum. Keďže sa už od detstva zaoberal históriou šľachtického rodu Apponyiovcov, poslanci mu vyšli v ústrety. Bol to veľmi odvážny čin na tú dobu, lebo múzeá vtedy hromadne nevznikali.
„Keď som doň v deväťdesiatomdruhom prišiel, v kaštieli neboli žiadne dobové predmety a obci slúžil na rôzne účely. V päťdesiatych rokoch bol ubytovňou pre sociálne odkázané rodiny, čo sa podpísalo pod zničenie malieb. Budova prešla rekonštrukciou v polovici sedemdesiatych rokov a niesla so sebou množstvo necitlivých zásahov. Po zabetónovaní dlážok v pivnici sa objavila vlhkosť a nie veľmi šťastným riešením bolo elektrické vykurovanie. Keď som preberal kaštieľ, v jeho priestoroch sa nachádzala obecná knižnica, klub mladých, holičstvo, poľovnícke združenie a obecný rozhlas. Všetky spomínané inštitúcie som musel presťahovať,“ spomínal už dávnejšie na svoje začiatky v múzeu Králik.
Vďaka bádaniu po Apponyiovcoch mal pred samotným založením múzea zhruba desaťročný náskok. To ho naviedlo na súkromné zbierky a inštitúcie, o ktorých vedel, že majú určitý zbierkový fond. Mohol si tak pripraviť koncepciu múzea.
Začínal iba s pár exponátmi a dnes ich môžeme rátať na tisíce.
