Článok pokračuje pod video reklamou
TOPOĽČANY. Počas Druhej svetovej vojny havarovalo v našom regióne deväť spojeneckých lietadiel. Čo havária, to jedinečný osud každého letca, ktorý sedel v lietadle.
Túto takmer zabudnutú históriu mapuje už takmer dvadsať rokov amatérsky historik Roman Vrána spolu so svojimi príbuznými a priateľmi Jaroslavom Vránom st., J. Vránom ml. a Dávidom Hodálom.
Bombardéry križovali Slovensko
V topoľčianskom regióne sú dodnes priekopníkmi v skúmaní tejto časti našej histórie.
„Odjakživa som sa zaujímal o históriu, no neskôr, keď som zistil, že počas Druhej svetovej vojny havarovalo v Tribečskom pohorí lietadlo, zameral som sa na letectvo. Potom prišlo zistenie, že lietadiel tu spadlo viac...,“ prezradil nám Roman Vrána, ktorý pri svojej práci pátra nielen v archívoch, ale nezdráha sa ísť aj priamo na miesto udalosti.
Pätnásta letecká armáda so základňou v Taliansku pri svojich náletoch často križovala Slovensko a jej vojenské ciele sa nachádzali v jeho blízkom okolí. Letci vedeli, že na našom území je veľa ľudí, ktorí sú ochotní spojencom pomôcť, preto sa snažili smerovať svoje poškodené lietadlá sem.
Srdcovkou Romana Vránu je havária bombardéra zo 14. februára 1945 pri Krnči. Bol to totižto jeho prvý prípad, ktorý sa mu podaril objasniť a nazhromaždil o ňom najviac informácií.
„Hľadali sme ho v hore asi týždeň za pomoci miestnych ľudí. Našli sme kopu šrotu, plechov... Môj synovec vy-pátral výrobný štítok, na základe čoho sme mohli pátrať aj v archívoch.“
Posádku lietadla tvorilo desať letcov a ich cieľom bola rafinérie pri Schwechate. Nemecké letectvo malo svoje najslávnejšie roky už dávno za sebou, no bombardér zasiahla protiletecká obrana. Boeing dostal zásah do ľavého krídla. Lietadlo sa stočilo smerom na Slovensko.
V archívoch sa píše, že sa otriasalo ako starý Ford model T a mohol nastať výbuch. V okolí Modry dal kapitán povel na opustenie lietadla, ktoré vďaka autopilotovi doletelo až sem.
Za pomoc letcom dostal guľku
Zahynul iba jeden letec, pravdepodobne kvôli tomu, že sa mu neotvoril padák. Ostatní sa dostali do zajateckých táborov, no nakoniec sa stretli v tábore v Nemecku. Emil Uhor z tejto posádky padol do vody a mal silné omrzliny na nohách. Nemecký lekár mu ich chcel odrezať, no nakoniec to neurobil. Emil Uhor sa vďaka tomu dožil roku 1999 aj so svojimi nohami. „Pri pátraní som sa dozvedel, že jeho otec Štefan Uhor pochádzal z Vrícka pri Martine, vzal si Zuzanu Sedlákovú, s ktorou vycestoval do USA, kde spolu žili. Emil sa narodil ako americký občan. Posledný žijúci člen tejto posádky bol navigátor Eduard Perry, ktorý zomrel minulý rok.“
Nie všetci letci však mali také šťastie, ako posádka amerického Boeingu. O tri mesiace skôr, 22. decembra 1944 sa pri bombardovaní Chynorian kvôli zásahu zrazili dve sovietske lietadlá a dopadli za dedinu Zlatno. Núdzovo odhodené bomby dopadli do obce, pričom zahynulo 11 ľudí. Kvôli malej výške nezachránilo letcov vyskočenie z lietadla a prežil iba rádiooperátor Meťolkin. Pomocník horára ho odviedol do horárne pri Krnči, z kadiaľ ho kvôli zraneniam previezli do topoľčianskej nemocnice. Tu ho Nemci zajali a odviedli do topoľčianskeho väzenia, ktoré stálo pri dnešnom Tribečskom múzeu.
Pomáhať havarovaným pilotom však bolo veľkým rizikom. Doplatil na to maturant Janko Segíň z Kostolian pod Tríbečom, ktorý ako osemnásť ročný maturant pomohol letcovi, ktorý havaroval v blízkosti miesta, kde býval. Na to, že ho ubytoval, doplatil vlastným životom, pretože ho niektorí obyvatelia obce udali. Gestapo ho pri pokuse o útek zastrelilo. Na výstrahu ho nechali ležať mŕtveho na mieste a až po niekoľkých dňoch ho dovolili pochovať na okraji cintorína.
Hľadanie artefaktov z vojny však môže byť aj nebezpečná záležitosť. Nadšencom sa takto podarilo nájsť 250 kg bombu, ktorú museli prísť zneškodniť pyrotechnici. Bola to prvá bomba takejto veľkosti nájdená na Slovensku. Jej odstraňovanie trvalo 2 dni. „Vtedy sme sa dozvedeli, že takýchto bômb bolo kedysi na tomto mieste viacej. Jedna pani mi prezradila, že ako deti sedávali na kovovej rúre, ktorá bola zarytá v zemi. Bola to jedna z tých bômb, hneď po vojne však bola zneškodnená,“ dodal Vrána, ktorého mrzí, že sa mu dodnes nepodarilo nájsť vhodné výstavné priestory na jeho zbierku predmetov. V Apponyiho múzeu v Oponiciach má síce stálu expozíciu, no tá ani zďaleka nepostačuje.
