Michal Chudý z Topoľčian si zvolil hneď tú najdlhšiu možnú verziu pod názvom IRONMAN (3,8 km plávanie, 180 km bicyklovanie a 42,2 km beh).
Ako ste sa dostali k triatlonu?
– K športu som nemal nikdy ďaleko. Keďže som vyštudoval Vojenskú akadémiu, musel som takpovediac športovať „povinne“. Neskôr som sa dostal k horskej cyklistike, kde sa mi celkom darilo umiestňovať sa na „bedni“ v kategórii „TIR“ (100 kg a viac). Postupom času som však začal byť nespokojný so svojou váhou, a preto som k cyklistike pridal kvôli redukcii váhy aj beh. No a ako to v živote býva, k triatlonu ma definitívne dostali moje silácke reči s kamarátmi a prehlásenie po pár pivách: „Ja to dám!“. V spojení s mojou tvrdohlavosťou mi nič iné nezostávalo, len to naplniť. A tak som stál v roku 2014 na štarte svojho prvého triatlonu a sám seba som sa pýtal, čo tu vlastne robím?
Čím Vás triatlon oslovil? Ako je možné, že ste si zvolili najdlhšiu a najnáročnejšiu verziu triatlonu?
– Oslovil ma svojou pestrosťou, dĺžkou a disciplínami, ktoré obsahuje a ľuďmi, ktorí sa okolo tohto krásneho športu pohybujú. Keď má človek jednu disciplínu slabšiu, môže to dohnať v ostatných dvoch. A samozrejme atmosférou, ktorá je podľa mňa vysoko návyková. Kto to nezažije, nikdy nepochopí!
Aké boli vaše začiatky?
– Veľmi ťažké. Nakoľko na Slovensku, a tobôž v topoľčianskom okrese, nie je veľa ľudí so záľubou v „triatlone“ a keďže som nepoznal nikoho so skúsenosťami v tejto oblasti, nemal som sa s kým radiť a rozprávať o problémoch, ktoré sa vyskytli počas prípravy. V začiatkoch som vedel na bicykli bez problémov prejsť 100 km a odbehnúť snáď 10 km, ale keďže pre potreby triatlonu to chcelo viac, začal som štúdiom dostupných informácií, postupne zvyšovať tréningové objemy a tiež upravovať stravu. V podstate som začal žiť úplne inak ako dovtedy. Zo začiatku bolo pre mňa najväčším problémom plávanie, kraulom som nevedel preplávať ani 10 m. V tomto mi veľmi pomohla Katarína Gráčiková (www.malyplavec.sk), ktorá v celkom krátkom čase urobila z neplavca plavca s časmi, za ktoré sa v triatlone nemusím hanbiť a hlavne – idem z vody po preplávaných necelých 4 km oddýchnutý a pripravený na moju najsilnejšiu disciplínu – 180 km na bicykli.
Sobotné ráno. O 8.00 hod. väčšina ľudí ešte spí, no Michal Chudý (vľavo) má za sebou už skoro 4 km plávania. (zdroj: ARCHÍV M. CH.)Nebola vaša rodina a okolie zhrozené? Nehovorili vám – nebláznite, nerobte to?
– Na začiatku som o tom s okolím príliš nehovoril, nakoľko osobne mám radšej najskôr činy a potom reči. O mojich plánoch vedela iba manželka Zuzana, ktorá ma v tomto mojom „úlete“ od začiatku plne podporovala a podporuje dodnes, za čo som jej veľmi vďačný, keďže skĺbiť tréning, prácu a rodinu nie je jednoduché – častokrát to je hlavne na úkor rodiny.
Ako by ste opísali ľuďom, o čom je Ironman? (okrem toho, že sa skladá z 3,8 km plávania, 180 km bicyklovania a 42,2 km behu)
– Na tomto preteku súťažíte v prvom rade sám so svojou hlavou a telom, ktoré Vám stále dookola opakujú „Už stačilo, stojíme“ a v druhom rade súťažíte so súpermi. Je to neuveriteľné dlhotrvajúce utrpenie, počas ktorého je potrebné si zachovať chladnú hlavu a vieru vo svoju schopnosť absolvovať 226 km. Toto trápenie je u „profíkov“ intenzívnejšie počas kratšieho času a u „hobíkov“ je to zasa naopak – dlhodobejšie trápenie menšej intenzity.
Šťastní v cieli Slovakmana. Kamaráti (zľava): Miloš Števanka, Michal Chudý a Martin Čierny. (zdroj: ARCHÍV M. CH.)Ako vyzerá vaša príprava? Môžete nám priblížiť svoj týždenný tréningový proces? Koľko hodín strávite tréningom jednotlivých disciplín?
– Moja príprava je špecifická, pretože tréning do značnej miery prispôsobujem hlavne rodine a práci v Bratislave. Pri ideálnych podmienkach, ktoré sú zriedkavejšie, trénujem 11 až 13 hodín týždenne, počas ktorých odplávam asi 8 km, odbehám 40 km a odbicyklujem 130 km. Je to žalostne málo, no momentálne, vzhľadom na okolnosti, viac času tréningu obetovať nemôžem. Veľa času strávim v aute, kde vidím v budúcnosti časovú rezervu, ktorú si predstavujem využiť vhodnejším spôsobom.
Kde a na koľkých pretekoch ste sa doteraz zúčastnili a aký je váš najlepší čas, ktorý ste dosiahli?
– Ako som už spomínal vyššie, v počiatkoch mojej súťažnej športovej kariéry som sa zúčastnil viacerých pretekov horských bicyklov, následne aj bežeckých polmaratónov a maratónov. Pokiaľ ide o Ironmanov, začínal som v roku 2014 polovičným a do dnešného dňa som absolvoval troch celých. A to v roku 2017 na Majstrovstvách ČR v Otrokoviciach, kde som skončil 15. v kategórii a v rokoch 2016 a 2017 na Majstrovstvách SR v Piešťanoch s najlepším umiestnením na 5. mieste v kategórii a s časom 10:28:10, ktorý je aj zatiaľ mojím osobným rekordom. Dúfam, že stále som nenarazil na svoj limit, a že sa mi podarí pokoriť hranicu 10 hodín.
Čo by ste odporučili všetkým tým, ktorí by chceli s triatlonom začať, ale nevedia sa rozhodnúť?
– Jednoducho – že i napriek všetkému, to za ten pocit v cieli všetko stojí! A o uvedenom sa mi podarilo presvedčiť aj kamarátov Martina Čierneho a Miloša Števanku, ktorí sa tento rok odhodlali ako štafeta zúčastniť Slovakmana v Piešťanoch a po úspešnej účasti a pričuchnutí k triatlonu sa plánujú zlepšovať a pokračovať ďalej možno aj individuálne.
Manželkina podpora nielen v živote, ale aj na preteku. Aj takéto veci sa riešia počas Ironmana. (zdroj: ARCHÍV M. CH.)Triatlon je dosť finančne náročný šport, máte niekoho, kto vás finančne podporuje?
– Až do tohto roku som si všetko financoval z rodinného rozpočtu, ale počnúc týmto rokom, vďaka kamarátovi Martinovi, sa mi prostredníctvom dobrých podnikateľov z Topoľčian a blízkeho okolia (firmám Elektromont, DONA Style, BMP Trade, PROAgility, MJ – Agency s.r.o, Dušanovi Machovi, Ivanovi Valachovi a Davidovi Valigurovi – internetový obchod www.sirel.sk) podarilo zohnať financie na pokrytie základného športového oblečenia. A preto by som sa im chcel touto cestou poďakovať za podporu a spoluprácu.
Máte nejaký nesplnený športový sen?
– Mám 37 rokov a uvažovať o nesplnených športových snoch je už trochu neskoro, no napriek tomu by som chcel na Ironmanskej trati dosiahnuť spomínaný celkový čas pod 10 hodín. Mojím najväčším snom je však vychovať z mojich detí dobrých a poctivých športovcov. A či niečo v športe dosiahnu je pre mňa druhoradé, pretože mnohokrát je cesta dôležitejšia ako cieľ samotný. Pričom je úplne jedno, pre aký šport sa v budúcnosti rozhodnú, každopádne budú mať moju plnú podporu.
