PARTIZÁNSKE. Písal sa 8. august 1938. V tento deň sa začala v chotári obce Šimonovany vyrastať fabrika a s ňou začalo vnikať nové mesto Baťovany.
Život v rýchlo sa rozrastajúcej osade bol úzko spätý s fabrikou, do ktorej prichádzali chlapci a dievčatá z celého Slovenska. Prichádzali nielen za prácou, ale aj za vzdelaním a v Baťovanoch našli svoj nový domov.
Baťova škola práce vychovávala samostatných ľudí, ktorí vedeli už v mladosti prijať zodpovednosť za seba a za im zverené úlohy. Každý žiak dostal príležitosť naplno využiť svoje schopnosti a baťov systém sa snažil v nich vybičovať všetku aktivitu a túžbu dobyť svet.
Denne mu prešlo rukami 1000 párov
Na svoj život pod taktovkou baťovej filozofie dodnes rád spomína aj Karol Marko. Narodil sa v Dolnom Lopašove, neďaleko Jaslovských Bohuníc a v jeho rodine bolo deväť hladný krkov.
„Bol som v živote hladný, bosý, otrhaný, nie stále, ale bolo to tak. Rodičia s nami mali veľa starostí. Otec mal sestru v Šenkviciach, ktorá si ma zobrala za vlastného. Chodil som do meštianskej školy a v tretej meštianskej, došli do školy prihlášky do firmy Baťa. Bol som na skúškach v Bratislave, kde nám sľúbili, že do troch mesiacov kontaktujú prijatých. Končili tri mesiace a môj strýko ma prihlásil do Bratislavy za učňa. Mal som byť maliar natierač. Predstavte si, v pondelok som mal nastúpiť a v sobotu som dostal pozvánku do Baťovian. Rozhodol som sa pre ne. Keď som prišiel na prijatie, mal som 147 centimetrov a 47 kilogramov.
Prešiel som lekárskou prehliadkou, kde som bol klasifikovaný A/A. Prvé písmeno znamenalo zdravotný stav a druhé stav chrupu.“ Avšak osobný referent nechcel Karola Marka prijať, keďže bol malý a slabý. No on sa nedal odradiť...
Výškovú budovu v Partizánskom uzatvorili. Pripravujú ju na zbúranie Čítajte Začiatky vo fabrike však neboli ľahké. Pán Marko nešiel do zaučovacieho strediska, kde pracovali nováčikovia na polovičný výkon.
„Mal som výbornú robotu. Teda v úvodzovkách. Varil som smolu v 25 litrovom sude a natieral som s ňou stielky. Robili sme 1000 párov. Smola mi fŕkala na ruku a hneď sa mi robili pľuzgiere. Tri dni som plakal, no kamarát mi poradil, aby som si ju chytil druhov, čím som stlmil páľavu. Zvykol som si nakoniec na to, no zakrátko sa zmenila výroba a robil som niečo iné,“ pokračoval vo svojom rozprávaní Karol Marko, ktorý vystriedal vo fabrike množstvo pozícií.
Po skončení vojny navliekal šnúrky na bagandže, no nestačil robiť 1000 párov sám, preto mu vypomáhali susediace dievčatá.
Naplánovaná a kontrolovaná bola každá hodina
Od manuálnej práce vo fabrike k robeniu výplat sa dostal vďaka staršiemu kolegovi, ktorý si ho vzal na osobné oddelenie, kde pracoval ako výplatný účtovník. Výplaty boli každý týždeň a Karol Marko ich robil pre 300 ľudí. Aj napriek náročnej práci a veľmi prísnemu režimu absolventi Baťovej školy práce dodnes na tieto časy spomínajú radi.
„Firma Baťa, internát a škola nás pripravili do života. My sme už v priebehu učňovského pomeru vykonávali technické a administratívne funkcie. O každom žiakovi sa viedla evidencia a raz to týždňa prišiel vychovávateľ za vedúcim dielne a bodovali nás. Aká je kvalita našej práce, výkonnosť, zodpovednosť... Takmer všetko bolo plánované a kontrolované. Každá hodina. Keď sme niečo pokazili, tak sme platili 10% úhradu škody. Čo nebolo také strašné, ani tých chýb toľko nebolo.“
Deň začínal rozcvičkou o 5:45, o šiestej boli raňajky a o pol ôsmej sa začínalo pracovať.
