VEĽKÉ RIPŇANY, BEHYNCE. V časoch prvej Československej republiky prežívali obyvatelia mladého štátu ťažké časy. Blížila sa totižto hrozba vojny. Imrich Močko mal vtedy osemnásť a myslel si, že ho vojna počas vojenskej služby obíde. No mýlil sa.
Rok 1938 priniesol anšlus Rakúska, Mníchovskú dohodu a september 1939 Druhú svetovú vojnu.
Namiesto hodov odchod na front
Druhá svetová vojna navždy zmenila charakter obce. Zahynuli desiatky ľudí Čítajte „Na jar 1941 som bol odvedený a 1. októbra 1942 som nastúpil k delostreleckému pluku do Topoľčian. V marci 1942 bola celá naša piata batéria preložená do Žiliny. Tu ma veliteľ stotník Boris Horváth poslal do Nového mesta na Váhom do pyrotechnického kurzu. Tri mesiace sme sa borili iba s mínovaním,“ začal svoje rozprávanie Imrich Močko.
Čas bežal. Druhú októbrovú nedeľu chcel Imrich priepustku na hody, ktorú však nedostal.
„V nedeľu začala zavýjať siréna. Nastúpili sme a tu nám veliteľ oznámil, že na nádraží v Žiline máme vlakovú súpravu a ideme nakladať delá, muníciu, potraviny, teda všetko čo budeme potrebovať. Na hody som teda nehodoval, ale potil sa a nakladal.“
Na poludnie vlak zahvízdal a dal sa do pohybu. Šlo sa smerom na Varšavu, na ktorú sa vojakom naskytol nezvyčajný pohľad. Bola to iba kopa trosiek a samá ruina.
„Uháňali sme cez Minsk, Kyjev, Dnepropetrovsk, až na Kerč. Tu nás vítalo Azovské a Čierne more. Cez Kerčský prieliv nás na člnoch previezli na Tamanský poloostrov.
Spoznal pravú tvár komunizmu
Nasledovala cesta autami smer Krasnodar. Tu sme dostali tri dni voľna, nakoľko sme mali v Kaukazdských horách zaujať bojové postavenie.“
Vojaci dostali pozvánku do divadla na rozveselenie. No nepomohlo. Keď sa Imrich Močko vrátil na noc k domácej, zistil, že divadlo bolo kedysi kostol, z ktorého sa stal sklad.
Tu sa Imrich Močko dozvedel o útlaku cirkvi v Sovietskom zväze a čistkách stalinského režimu.
Vtedajšie velenia armády sa bálo, že by vojská na Kaukaze mohli padnúť do zajatia, pretože vojna sa vtedy začala vyvíjať v neprospech štátov Osi. „Boli sme asi trikrát obkľúčení. Spomínam si, že za jednu noc sme vypálili 375 granátov.“
Nemci to však so slovenskými jednotkami nemali jednoduché. Medzi vojakmi sa rozšírila správa o prechode na stranu sovietov.
Nemci sa vyhrážali vyvraždením rodín vojakov
„Náš generál rýchlej divízie mal totižto milenku z Dnepropetrovského divadla. Lýdii Bovtušenkovej sľuboval, že si ju vezme na Slovensko. To sa nakoniec aj udialo a istý čas účinkovala v Nitrianskom divadle, kde vraj mala veľký úspech.“
Dohodnutý bol teda prechod. Bol určený presný deň, hodina, vedieť mal o ňom vraj aj Stalin. No k vojakom sa dostala nepríjemná novinka. Ak by dobrovoľne prebehli, Nemci sľúbili, že obsadia Slovensko a rodiny vojakov budú bez pardonu vystrieľané. Vyvolalo to veľké rozrušenie, a preto sa prechod neuskutočnil.
„Stále sme zostávali na Kaukaze a privítali nás Vianoce 1942. Jedlo bolo podobné ako u nás doma, no chýbal vianočný stromček a najmä pokoj. Cez sviatky bol totižto najväčší ruch, no našťastie nás „nenavštívilo“ žiadne lietadlo. Našťastie zima bolo znesiteľná a teploty sa pohybovali nad nulou. Bolo nám veru otupno, lebo sme sa nemohli stretnúť s obyvateľmi, nakoľko do bojovej línie nemal nikto prístup. Január sa pomaly míňal, a nás zastihla správa, že Nemci sa pri Stalingrade vzdali a padli do zajatia.“
Tým sa situácia začala meniť. Sovieti začali obliehať Kaukazské hory, čo prispelo k tomu, že 21.januára 1943 dostali vojaci rozkaz opustiť Kaukaz.
Nastalo sťahovanie ku Krasnodaru. Terén bol veľmi ťažký, sneh sa topil a všade bolo samé blato. „Zakotvili sme asi desať kilometrov za Krasnodarom pri dedinke Tochtamukaj, kde sme zaujali nové palebné postavenie. Skoro ráno nás napadli anglické bojové lietadlá. Tie spustili strašnú guľometnú paľbu, poškodili nám kanón a kuchyňu. Schovávali sa, kde sa len dalo.
Tu nečakane prišiel nemecký major a dal rozkaz zástupcovi veliteľa, že máme ísť na okraj dediny proti tankom. Naložili sme granáty do áut a iba chvíľa nás delila od odchodu na nové pozície.“ V pravej chvíli sa však objavil veliteľ a celú akciu zrušil. Neuposlúchol ani priamy rozkaz.
Veliteľ jednotky sa tiež dozvedel, že v tejto oblasti dôjde ku generálnemu útoku a všetko bude zrovnané so zemou. Vtedy padlo rozhodnutie o úteku do zázemia. Ak by totižto vojaci prešli k Sovietom, v lepšom prípade by museli bojovať až do konca vojny, v horšom mohli skončiť v baniach na Sibíri.
