PARTIZÁNSKE. Prísny, takmer vojenský režim, celodenná práca a po nej ešte škola. V Baťovej škole práce to pred viac ako 70 rokmi nemali študenti jednoduché. No aj napriek tomu na ňu dodnes spomínajú s nostalgiou a slzami v očiach.
Anna Poláková čoskoro oslávi svoje 88 narodeniny, no svoje začiatky v Partizánskom si pamätá, ako keby sa udiali iba včera.
Vyberať si veľmi nemohla
Pamiatku zavraždeného novinára si uctili aj v Topoľčanoch Čítajte Detstvo prežila na Záhorí, no spomienky naň zostali poznačené Druhou svetovou vojnou a strachom. Lietadlá, ktoré bombardovali bratislavskú rafinériu (neskorší Slovnaft) zhadzovali totižto niektoré nepoužité bomby v okolí jej bydliska. „V Záhorskej Vsi som navštevovala meštiansku školu. Vlak raz zastal v poli a zrazu bombardovanie... Hukot lietadiel počujem ešte dnes.“
14. marca 1945 sa ale rodina presťahovala do Baťovian, kde sa podarilo otcovi získať prácu. Rozhodnúť sa musela aj vtedy 14-ročná Anna. V okolí nebolo na výber veľa stredných škôl, preto sa aj ona, podobne ako jej brat prihlásila do Baťovej školy práce. Ani nie 15-ročnému dievčaťu sa tak skončilo detstvo a Anna Poláková, vtedy ešte Hajzochová, si začala zarábať na chlieb vlastnými rukami.
Celý deň mali študenti presne nalinkovaný
„31. augusta 1945 som nastúpila do školy, no doma som bývať nemohla, i keď som to mala doslova na skok. Internát bol povinný. Bolo mi to trochu ľúto, no ostatní žiaci mi zasa závideli, že som mohla ísť domov, doplniť si aspoň stravu,“ zaspomínala si Poláková.
Času na smútenie však žiaci veľa nemali, keďže počas celého dňa boli maximálne vyťažení.
Budíček bol o šiestej. Pracovalo sa od siedmej do dvanástej a od 14. do 17. hodiny.
„My ako študenti sme nemali žiadne úľavy. V krátkosti nás naučili, čo bolo treba a začali sme naplno pracovať. Mnohí to nevydržali a odišli. No my čo sme zostali, uvedomili sme si, že komu sa nelení, tomu sa zelení. Mali sme totižto slušné zárobky. Starí absolventi spomínali, že ich otcovia nezarobili toľko za štvrťrok, ako oni zarobili za týždeň u Baťu.“
