BÁNOVCE. K mestu Bánovce nad Bebravou, konkrétne k lesíku, ktorý je známy pod názvom Salaštek sa viažu hrozné udalosti, ktoré sa udiali tesne pred ukončením II. svetovej vojny. Starší obyvatelia si ich zrejme pamätajú, mladším sú však neznáme. Aby sa na tieto udalosti nezabudlo, pripravili sme pre vás rekonštrukciu príbehov troch masových hrobov, na pamiatku ktorých dnes stojí smutný pamätník.
Okresným súdom v Bánovciach nad Bebravou bola počas 11. a 12. mája 1945 spísaná zápisnica o exhumácii troch plytkých, narýchlo vykopaných hrobov, kde bolo zahrabaných osem ľudí, ktorých mali na svedomí fašisti. Obete mali od 16. do 70. rokov, pričom najmladšie boli dve 16-ročné dievčatá.
Utiecť sa jej nepodarilo
Podľa zachovaných správ a výpovedí svedkov možno zostaviť čiastočnú rekonštrukciu toho, čo sa tesne pred ukončením vojny udialo. Následkom ustupujúcich fašistických vojsk a stupňujúcemu odboju obyvateľstva, najmä partizánskymi akciami, zostávali tunajší velitelia okupantských vojenských oddielov čoraz agresívnejší. Dôkazom sú práve tieto masové hroby. V prvom z nich bol nájdený otec s dcérou a ďalší mladý muž. Išlo o Dezidera Weissa (47) obchodníka z Trenčína, jeho dcérku Alicku (16) a Otta Preissa (25), z Liptovskej Sielnice, ktorý naposledy pracoval na stavbe kultúrneho domu v Bánovciach nad Bebravou. Hrozný nález potvrdzuje, že išlo o nenávistný čin voči židom. Na základe pitevných nálezov a ostatných dokumentov sa podarilo zostaviť nasledujúce príbehy.
Počas stúpania do mierne strmého lesíka, kráčala neveľká ozbrojená skupina členov gestapa s troma zadržanými osobami. Boli si tak istí svojou mocou, že zadržaných ani nezviazali, ale poháňali ich dopredu strkaním puškami. Keď sa dostali k hustému porastu lesa, otec náhle pošepol dcérke, aby ušla hlboko do lesa. Aby si aspoň ona zachránila život. Najprv sa zdráhala, ale nakoniec vyhovela naliehaniu a lesknúcim sa slzám v otcových očiach. Vtom rýchlo odsotila najbližšieho vojaka a rozbehla sa. Po niekoľkých metroch, predierajúc sa hustým porastom, zazneli výkriky gestapákov a prvé výstrely. Po chvíli sa však ozval ten, ktorý jej zasiahol ľavú nohu.
Späť k ostatným ju privliekli ako zranené zviera. Počas toho ako ju ťahali, stratila cestou obuv z prestrelenej nohy. V hrobe jej totiž na zranenej nohe našli iba cez ranu obviazanú šatku, ktorú mala predtým na krku. K miestu popravy ju zrejme niesol otec a ďalší mladý muž, ktorý vedel, že je to ich posledná cesta...
Keď prišli na určené miesto, poprava bola skutočne brutálna. Najprv boli popravení výstrelom zblízka do čela obaja muži. Gestapáci si túto popravu vo svojej neľudskosti zrejme vychutnávali a zabávali sa na nej. Keď už bola hlaveň pištole horúca od prvých dvoch výstrelov, ich veliteľ priložil hlaveň k čelu mladej Alicky a popálil ju. Na jej čele sa totiž našla spálenina. Zrejme tomuto dievčatku s blond vlasmi, ktoré mala spletené do krátkych copov a pripnutých sponkou, ešte niečo hovoril. Až potom vystrelil... Tomuto sa hovorí poprava z maximálnej nenávisti, keď vrah dokáže pozerať svojim obetiam do očí. Predstava 16-ročného kľačiaceho dievčaťa, ktoré krváca z postrelenej nohy a musí sa pozerať na popravu svojho otca i ďalšieho muža, je skutočne hrôzostrašná.
Prosenie o milosť nepomohlo
V druhom masovom hrobe sa našli Móric Silberberg (70), bývalý obuvník z Bánoviec nad Bebravou, ďalej Štefan Siklenka (28), z obce Paňa, okres Nitra, ktorý bol privezený z väznice Okresného súdu v Bánovciach nad Bebravou a Alojz Škoda (18) z Račišdorfu (pravdepodobne dnešná Rača pri Bratislave). Ten bol predtým zranený asi črepinami granátu a taktiež väznený v tej istej väznici.
Prví dvaja boli popravení zblízka výstrelom do čela, posledný z nich bol bez obuvi a popravený zblízka výstrelom do tyla. Dá sa predpokladať, že tí, ktorí majú na svedomí tieto brutálne vraždy, popravovali ľudí židovského vyznania streľbou do čela a ostatných do tyla. Je tiež veľmi pravdepodobné, že všetky tieto popravy má na svedomí jedna osoba.
K tretiemu hrobu sa zachovalo viacero svedeckých výpovedí. Našli sa v ňom dve ženské telá. Boli v ňom Margita Kiššková rod. Chuťková (22) a jej sestra Katarína Chuťková (16). Obe z obce Uhrovec. Pred zavraždením bola staršia z nich predvedená na gestapo, kde mala byť vypočutá veliteľom – stotníkom Heinbachom. Dôvodom bolo udanie, že môže mať informácie o partizánoch. Keď stotník videl, že ide o atraktívnu ženu, poslal po chvíli svojich podriadených von z miestnosti. Najprv sa s ňou snažil dohodnúť a ponúkol jej prepustenie. Žiadal však dôkazy a najmä pohlavný styk. Žena ale rázne odmietla, čo veliteľa gestapa rozhnevalo a snažil sa jej zmocniť násilím. Keďže v miestnosti boli sami, Margita sa rozhodla ujsť. Heinbach ju však chytil za zápästie, začal ju fackovať a trhať časti jej oblečenia. Po chvíli sa jej podarilo vymaniť z jeho zovretia a zranila ho. V miestnosti nastal veľký hrmot, ktorý spôsobili obaja prevaľovaním stoličiek a časťami nábytku. Celý incident preto ukončili gestapákovi podriadení, ktorí náhlivo vtrhli dnu. Na rad prišlo ďalšie bitie a vyhrážanie, že na to doplatí aj jej 16-ročná sestra. Vec však nabrala rýchly záver. Aj napriek tomu, že ich rodinní príslušníci prišli prosiť o milosť pre ne. Navečer ich odviedli do lesa, kde ich obe popravili výstrelom zblízka do tyla.
Opis udalosti na gestape potvrdila do zápisnice upratovačka, ktorej meno sa nezachovalo. Pochádzala však z obce Zlatníky. Na mieste týchto hrobov, ktoré boli rozmiestnené v rôznej vzdialenosti, je dnes postavený smutný pamätník, ktorý pripomína desivé zverstvá fašizmu. Nie sú na ňom zatiaľ všetky mená, lebo ten, kto ho dal postaviť, nevedel, že v blízkosti sú ešte ďalšie masové hroby. Mesto sa však snaží o to, aby sa toto miesto stalo národnou kultúrnou pamiatkou.
M. SCHLESINGER,L. ŠIMONIDES
