TOPOĽČANY. V stredu 27. júna sa v Štátnom archíve v Topoľčanoch uskutočnil Deň otvorených dverí. Jubilejný desiaty ročník podujatia, ktoré sa konalo pri príležitosti Medzinárodného dňa archívov, bol zameraný na udalosti, ktoré sa stali v osmičkových rokoch. Teda na vznik Československej republiky, či okupáciu Topoľčian vojskami Varšavskej zmluvy.
Križovatky nestrážili
21. augusta si pripomenieme 50. výročie tejto udalosti. Ľudia zvyknú zabúdať, no na tento deň mnohí obyvatelia mesta nezabudnú.
Záujmy obyvateľov bude budúce štyri roky zastupovať menej poslancov Čítajte „Mal som 16 rokov, boli prázdniny. Matka ma prebudila, vraj, nás napadli Rusi a začala vojna. Prosila ma, aby som nikam nešiel. Rozhlas vysielal výzvy obyvateľstvu k zachovaniu pokoja. Podľa informácií z rozhlasu topoľčiansky okres obsadzovala z juhu od Nitry motorizovaná maďarská armáda. Bolo asi 8 hodín ráno a šiel som sa pozrieť pri železničné rampy na križovatku bývalých ulíc Špitalská a Sovietských tankistov. Keďže nič nešlo, šiel som do mesta,“ zaspomínal si Štefan Martoš.
Na vtedy centrálnej križovatke pri reštaurácii Topoľ a Kávenka pri bývalom ONV a Agrostave bolo asi sto ľudí. Väčšinou známi ľudia, Jožo Čižlák, šofér z ČSAD prezývaný Čert, maliar Bosák a ďalší. Medzi deviatou a desiatou hodinou sa začala od rámp približovať kolóna vojenských vozidiel s bielym pásom cez strechu.
Na odplachtovaných autách sedeli maďarskí vojaci. Množstvo vozidiel bolo ťahaných na tyči. Vojakom sa zrejme po ceste pokazili.
Každá kolóna obsahovala 20-30 vozidiel. Medzitým občas tanky. Tých bolo menej. Medzi jednotlivými kolónami boli vzdialenosti aj 3 až 5 kilometrov. Všetky smerovali cez križovatku na Krušovskú ulicu a na Prievidzu.
„Zrejme to velenie nepovažovalo za potrebné, ale križovatku nikto nereguloval a to sme využili. Väčšina z nás stála neďaleko prechádzajúcich vozidiel a tankov. Ľudia hrozili, na kolóny lietali sem tam kamene. Využili sme moment, kedy po prejazde posledného vozidla kolóny bolo v nedohľadne prvé vozidlo nasledujúcej kolóny, strhli sme smerové tabule a postavili sme sa vedľa cesty smerom na Tovarníky, akože predchádzajúca kolóna šla tadiaľ. Toto sme urobili niekoľkokrát. Prvý vodič nasledujúcej kolóny si myslel, že predchádzajúca kolóna šla cez koridor ako sme stáli. Takto sme spôsobovali chaos a rozdeľovali,“ pokračoval vo vojom rozprávaní Martoš.
Ondrášik sa postavil pred hlaveň tanku
Pred bránou kasární sa zhromaždilo do 200 ľudí. Boli tam mladí, starí, zvedavci aj odhodlaní. Stáli sme medzi bránou a tankami a atmosféra medzi vojakmi a civilmi začala vrieť. Civili sa snažili vojakom vysvetliť, že tu nie je žiadna kontrarevolúcia a vojaci sa snažili vysvetliť, že prišli všetkých pred kontrarevolúciou zachrániť.
Bolo to dvanásť rokov od krvavej revolúcie v Maďarsku v roku 1956, pri ktorej zahynulo a stratilo sa okolo 1500 ľudí, zväčša civilistov a maďarských politikov. Vojaci si maďarskú revolúciu dobre pamätali, keďže to boli všetko záložáci vo veku 25 až 50 rokov. Boli po celonočnej jazde unavení, ospalí, hladní, smädní, neumytí a bez možnosti toalety a základných hygienických podmienok na nepriateľskom území. Mali odistené samopaly v rukách a pripravené k streľbe.
„Pamätám si moment, keď nervózny vojak natiahol samopal a namieril na skupinu, v ktorej som stál, keď sme sa tlačili na neho.“
Situácia bola napätá. Požiadavkou maďarského velenia bolo vydať kasárne. Vedúcou osobnosťou, ktorá jednala s protistranou bol Peter Ondrášik, vtedy 45 ročný predseda ONV v Topoľčanoch. Maďarským vojakom velil podplukovník, alebo plukovník, vyšší človek v tmavších okuliaroch.
Peter Ondrášik sa dorozumieval so svojím protejškom čiastočne maďarsky a posunkami, jeho žena pochádzala z Dvorov nad Žitavou. Vyšší dôstojníci ČSĽA pred bránou a ani za ňou neboli a od velenia armády zrejme očakávali rozkazy. Maďarský dôstojník a vojaci sa rázne domáhali vjazdu tankov a ostatných kolón do kasární. „Dobre sa pamätám na hektický moment, keď sa Peter Ondrášik postavil pred hlaveň tanku, roztrhal košeľu a rázne to odmietal, že len cez jeho mŕtvolu. Bola to situácia ako cez kopirák a tá istá známa scéna, akú odfotil fotograf Bielik v Bratislave. Napätie s odistenými samopalmi a tankami sa dalo krájať. Medzitým maďarské stíhačky nalietavali v nízkej výške nad bránu kasární a ich cieľom bolo vyľakať a rozohnať dav bránu brániacich ľudí.“
Kvôli okupácii zahynul aj topoľčiansky rodák
V ten deň sa rozmohlo aj maľovanie hesiel. Nápisy „Dubček a Svoboda, to je naša obroda“, „Okupanti idíte damoj“, „ Ľudia schovajte si sliepky a husi, prišli nenažrané k...y Rusi“ „Dubčekovi slivovicu, Biľakovi šibenicu“ boli po Topoľčanoch a po celom Slovensku známe.
Maďarskí vojaci sa v ten deň do kasární nedostali. To im umožnil zrejme až na druhý deň rozkaz z velenia ČSĽA. V priebehu pár dní potom tankami obsadili niektoré dôležité miesta, jeden tank stál pred poštou, obsadili muničný sklad, ktorý bol na poľnej ceste za Hyzou na polceste medzi Tovarníkmi a Chrabranmi, ďalšia časť vojakov stanovala za Karlovým dvorom medzi Chrabranmi a Urmincami a na poľnom letisku za Blesovcami boli v pohotovosti vrtuľníky. Severnejšie okresy ako Prievidza, Trenčín, Banská Bystrica a Zvolen obsadili sovietski vojaci.
Počas okupácie 68. a po nej zahynulo v Československu do 350 ľudí. Niektorí nešťastne a náhodne a niektorí v odpore a odhodlaní bojovať a brániť štát a slobodu hoc aj s holými rukami. Jeden z obetí, ktorý zahynul v priamom dôsledku s príchodom okupačných vojsk, a na ktorého sa zrejme zabudlo, bol topoľčiansky rodák Jozef Daloš, brat profesora Daloša zo strednej ekonomickej školy, ktorý ako vojak základnej vojenskej služby zahynul niekde v západnom pohraničí.
Peter Ondrášik bol jeden z iniciátorov a koordinátorov prípravy výstavby priehrady Duchonka, Nemečky a zrejme aj priehrady Tesáre a iných stavieb v okrese. V čase straníckych previerok a normalizácie neprevrátil kabát. Za svoj postoj v auguste 68 bol z funk-cie predsedu odvolaný, prepustený zo zamestnania a prenasledovaný. Neskôr sa zamestnal ako riaditeľ Okresnej správy ciest. „V tomto mu zrejme dopomohla jeho pracovitosť, skromnosť, priamosť, prístupnosť, ústretovosť a ľudský postoj. Hoci bol pred augustom na vysokom poste, netrpel funkcionárskymi a veľkopanskými manierami. Pre vymenované vlastnosti ho ľudia mali radi,“ dodal Štefan Martoš.
