TOPOĽČANY. Posledné roky 19. storočia sa v Topoľčanoch niesli aj v znamení budovania železníc. V roku 1882 bol slávnostne otvorený úsek Nitra – Topoľčany, o niečo neskôr aj Topoľčany – Veľké Bielice. Následne, začiatkom 20. storočia vzniklo dokonca aj priame železničné spojenie z okresného mesta do Budapešti. V našich horách však existovali i menej známe železničné úseky, po ktorých dnes zostali už len ťažko rozpoznateľné násypy tratí, zvyšky mostov, priepustov a iných umelých stavieb.
Pozostatky koľajových zvrškov v Tribečských horách. (zdroj: IGOR LÉGEŇ)
Úspešnému holubárovi z Kovariec robia starosti kuny, v minulosti musel odbíjať i Nemcov Čítajte Veľkotopoľčianska priemyselná úzkorozchodná železnica, ktorú projektanti a inžinieri navrhli v roku 1911 na trase z Topoľčian do hôr Považského Inovca, začala svoju prevádzku už v máji roku 1913. Začiatok trate sa nachádzal v areáli parnej píly a parketárne v Topoľčanoch a dĺžka celej trasy bola viac ako 45 kilometrov, s rozchodom 760 mm. Vybudovala ju akciová spoločnosť ADOL-SCHMITT a spol. so sídlom v Bošanoch, ktorej hlavným akcionárom bol barón Leopold Haupt-Stummer, majiteľ veľkostatku v Tovarníkoch.
Z hôr v okolí sa železnicou dopravovalo nielen drevo ale aj kameň, seno, dubová kôra, dobytok, poľovnícke trofeje a ondatry chované na kulhánskej farme. Palivové menejhodnotné drevo sa zvážalo do všetkých majerov veľkostatku, tak-isto do liehovarov, tovarníckeho cukrovaru i do kaštieľa. V zime sa okrem spomínaných produktov prevážal aj ľad narúbaný na kulhánskom rybníku, a tento sa dovážal do pans-kých ľadovní v Jacovciach (pri majeri) a v Tovarníkoch (pri hostinci Zlatý baránok a pod Brehmi). Železnica slúžila i k preprave ostatných poľnohospodárskych produktov medzi majermi a liehovarmi veľkostatku a tovarníckym cukrovarom.
Chatu Petrášku postavili na mieste bývalej železničky. (zdroj: IGOR LÉGEŇ)Prvou a zároveň najväčšou stanicou, výhybkou i nákladiskom v katastrálnom území Zlatník bola stanica Kulháň vybudovaná na tzv. Novej lúke pri starej lesnej ceste spájajúcej osadu Kulháň s polesím Duchonky. Viedli z nej viaceré vedľajšie úvraťové trasy a hlavná pokračujúca k nákladisku Bystré, stanici Mankovec až k Starej Huti. V tom čase boli v prevádzke i vodné „rizne“ (tzv. mokré, resp. potočné žľaby) a suché „rizne“, ktoré slúžili na spúšťanie dreva k nákladiskám. Po vojne sa na približovanie častejšie používali lanovky.
Denne vychádzali z Topoľčianskej píly do hôr Považského Inovca spravidla dva vlaky
Rušňový park železnice pôvodne tvorili tri štvornápravové lokomotívy berlínskej firmy Orenstein-Koppel s výkonom 110 konských síl o hmotnosti 16,5 tony. Neskôr k nim pribudla trojnápravová tend-rová lokomotíva a ďalšie dve „Orenštajnky“. Štyri „orenš-tajnky“ boli pomenované po manželke, dcérach a synovej neveste majiteľa – baróna Leopolda Haupt-Stummera st. Mali mená Augusta, Gertrud, Carola a Edith. Lokomotíva CAROLA bola po postavení klátovskej poľnej železnice v roku 1918 presunutá na túto trasu, no po jej zrušení sa v roku 1950 vrátila späť.
Dodatočne sa cukrovarská a lesná železnica rozrástla o ďalšie lokomotívy a vozne, medzi nimi aj jedinečný osobný vozeň pre 16 cestujúcich. Ten mal ako jediný zo známych vyrobených vozňov až dva oddiely, a to prvej a tretej triedy, ktoré sa výrazne líšili vybavením interiéru, najmä čalúnením sedadiel. Osobný vozeň využíval majiteľ barón Leo Haupt-Stummer na inš-pekčné cesty po veľkostatku a takisto jeho rodina a hostia pri cestách na poľovačky. Po druhej svetovej vojne bol tento vozeň presunutý na ľubochniansku lesnú železnicu.
Úzkokoľajka mohla i po 50 rokoch fungovania napriek poškodeniam počas 2. svetovej vojny slúžiť ďalej. Údajne pre nerentabilnosť bola ale v lete roku 1964 zrušená a to navzdory tomu, že len prednedávnom (v rokoch 1956-1958) sa uskutočnila dôkladná rekonštrukcia vybraných úsekov spojená s výmenou podvalov a koľajníc.
Tieto úseky bolo možné podľa niektorých zdrojov prevádzkovať minimálne ďalších 20 rokov. Časťou údolia bývalej lesnej železnice baróna Stummera dnes vedie náučný chodník Duchonka – Kulháň.
Trať z Cibajok nebola dokončená podľa plánov
S výstavbou ďalšej hospodársko – lesnej železničnej trate Veľké Bošany – Klátova Nová Ves – Cibajky sa začalo o niečo neskôr, v roku 1914. Obe tieto úzkorozchodné železničné trate mali vzájomne prepojiť všetky poľnohospodárske a priemyselné subjekty na oboch stranách rieky Nitry. Druhá preto mala pôvodne viesť z lesov Klátovej až na parnú pílu v Topoľčanoch. Barónovi Leopoldovi Stummerovi sa však nepodarilo vykúpiť pozemky od práznovských a topoľčianskych roľníkov, preto táto vetva trate končila pri Práznovciach, kde bola vykladacia rampa. Jej celková dĺžka bola 13,5 kilometrov a maximálna povolená rýchlosť vlakov 15 km/hod.
Rušňový park tvorili lokomotívy Carola a Montania prezývaná „Montánka“. Nachádzali sa tu tiež vozne na odvoz dreva, cukrovej repy, štrku a vápna. Do bošianskej garbiarne sa dovážalo vápno z Cibajok a dubová kôra potrebná pri spracovaní kože. Úzkokoľajkou sa príležitostne dopravoval tiež mramor z kameňolomu v Klížskom Hradišti, ktorý sa povozmi privážal do Klátovej Novej Vsi.
Železnica slúžila potrebám svojich majiteľov celých 25 rokov (1916-1941). V roku 1937 sa dokonca uvažovalo aj o výstavbe trate Bošany – Topoľčianky. Plánovaná trať mala využiť násyp existujúcej úzkokoľajky z Bošian až po Klátovu Novú Ves a ďalej mala pokračovať údolím potoka Vyčoma, chotármi Janovej Vsi, Ješkovej Vsi smerom na Skýcov a cez horský hrebeň dolinou potoka Leveš do Topoľčianok a Zlatých Moraviec.
S úpadkom Koželužní v Bošanoch a s postupným rozvojom iných spôsobov dopravy začala železničná trať úplne strácať na význame. Bola postupne rozobraná, časť koľajníc dokonca rozkradnutá, tým pádom celkom znefunkčnená a nakoniec zrušená.
Svoju úzkokoľajku mali aj Kovarce
Obchodovanie s úrodou, produktmi a drevom prinútilo aj bratov Júliusa a Antona Aponiovcov riešiť dopravu zo svojho hospodárstva. Preto po otvorení železničnej trate Nitra – Topoľčany podali žiadosť na ministerstvo dopravy v Budapešti o povolenie vybudovať úzkorozchodnú železnicu, ktorá by spájala majere veľkostatku s najbližšou železničnou stanicou. Parná hospodárska a poľná železnica sa stavala v rokoch 1911 – 1913 v dĺžke 14,5 km. Trať viedla zo železničnej stanice Lovasovce /Koniarovce/ cez Hrušovany, Preseľany cez rieku Nitru do Lefantaviec, Oponíc, Súloviec, Kovariec k dolnému a hornému majeru a liehovaru. Celkom sa na nej nachádzalo 10 drevených mostov.
V januári 1914 bratia Aponiovci zažiadali o predĺženie trate poľnej železnice z Kovariec do tribečských hôr, aby vyťažili staré duby a bukové porasty vo svojich lesoch. Lesná trať začínala pri kovarskom hornom liehovare a pokračovala stúpaním z ľavej strany Hôrky. V rokoch 1915 – 1917 ju stavali prevažne talianski vojnoví zajatci. Museli sa vybudovať mohutné drevené viadukty ponad rokliny a hlboké výmole, štyri vysoké drevené mosty s opornými piliermi. Trať pokračovala po pravej strane proti prúdu cintorínskeho potoka popod Pochabansko.
Koniec tzv. dolného úseku bol na výhybni a zriaďovacej staničke pri potoku pod Kúreným brodom. Odtiaľ viedla lanovka, ktorá slúžila na transport vozňov lesnej železnice na hornom úseku v nadmorskej výške 424 m.n.m. až k dnešnej chate Petráška. Tento ozubnicový úsek viedol až pod Tribeč. Lesná železnica bola demontovaná už v dvadsiatych rokoch po úplnom vyťažení mohutného bukového porastu okolo vrcholu Tribča.
KATARÍNA NIKOVÁ
