TOPOĽČANY. Slovenské národné povstanie je udalosťou, ktorá zasiahla do novodobých dejín celého Slovenska, región Ponitria nevynímajúc. Kým na hornej Nitre sa myšlienka povstania stretla so všeobecným prijatím a podporou, v regióne stredného Ponitria už situácia spočiatku taká jednoznačná nebola.
To však neznamená, že sa tu nič nedialo – aj tu mnoho ľudí nastúpilo do zbrane, a v širšom okolí Topoľčian dochádzalo tiež k ozbrojeným zrážkam povstalcov s prichádzajúcou nemeckou armádou.
S rýchlym príchodom Nemcov nepočítali
Prvé potýčky sa odohrali medzi Zbehmi a Čakajovcami pri Nitre, a to 2. 9. 1944. Tento stret nebol rozsahom veľký ani dlhý. V priebehu noci na 2. septembra sa do priestoru presunuli asi dve roty povstalcov z partizánskeho oddielu „Pavel“ z Baťovian (Partizánskeho), snáď aj s podporou skupiny neznámych vojakov. Cieľom týchto síl bolo po nadviazaní kontaktu s Nemcami podať o tomto hlásenie do Baťovian, podľa možnosti nemecký postup zdržať, a potom sa stiahnuť.
Povstalci sa po čase dostali do prestrelky so silnejšou nemeckou jednotkou, a museli ustúpiť k Mýtnej Novej Vsi pri Ludaniciach. Pôvodne malo byť podľa pamätníkov zvolené iné miesto – obec Kamanová. V dôsledku prezradenia zámeru Nemcom bolo operatívne rozhodnuté o ďalšej obrane až v priestore Mýtnej Novej Vsi. Časť ustupujúcich povstalcov pritom autami odviezli až do Topoľčian, kde mali v kasárňach dostať nové vojenské uniformy a vojenskú výstroj (partizáni boli dosiaľ v civilnom oblečení).
Do Mýtnej Novej Vsi boli prisunuté nové povstalecké sily, ku ktorým sa v noci na nedeľu 3. septembra pripojili aj muži čo ustúpili z Čakajoviec. Noc prečkali pri miestnej krčme Emila Gerháta a pri neďalekom veľkom stohu slamy. Dovedna tu mohlo byť približne 150 povstalcov s ľahkou pechotnou výzbrojou. Veľmi sa nepočítalo s rýchlym príchodom Nemcov.
Ráno v nedeľu 3. septembra vraj nad úsekom preletelo nemecké prieskumné lietadlo, a onedlho na to sa začalo schyľovať k prestrelke. Nemci postupovali pravdepodobne dvoma prúdmi, jeden šiel poľnými cestami popri rieke Nitre (je možné, že ich viedol miestny sprievodca), druhý štátnou cestou do Topoľčian.
Povstalci vyslali po prelete lietadla do Kamanovej hliadku na motorke s tým, že v prípade spozorovania Nemcov sa má hneď vrátiť. Po vjazde do Kamanovej však motorka narazila v zatáčke priamo na Nem-cov, čo sa posádke stalo osudným. Keď sa o tomto povstalci dozvedeli, okamžite vyrazili na určené pozície. Na čele nemeckej kolóny bola motorka so sajdkou, za ktorou nasledovali dve autá pechoty a potom ďalšie vozidlá.
Zajatcov postrieľali
Hneď ako motorku povstalci spozorovali, spustili paľbu. Vojakov na nej netrafili (vodič sa streľbe vyhol tým, že zišiel z cesty do priekopy), streľba zasiahla až prvý z nákladiakov. Z neho mal vyskočiť nemecký dôstojník, údajne v hodnosti majora a prakticky okamžite na mieste padol. Táto strata Nemcov rozzúrila, vojaci sa rozvinuli do rojnice a z dvoch strán (od cesty aj od rieky Nitry resp. cintorína) zaútočili plnou silou na povstaleckú obranu. Povstalci nemali pripravené nejaké prekážky či zákopy, a tak sa paľba viedla z improvizovaných krytov – predovšetkým od železničného násypu nad cestou, spoza stohu slamy a pod.
Prestrelka tu trvala podľa pamätníkov hodinu až dve, potom museli povstalci pred presilou ustúpiť. Výsledkom malo byť 10 povstalcov padlých a dvaja zajatí. Zajatci museli najprv preniesť telá padlých k priekope pri miestnom cintoríne, následne na pripravené auto naložiť všetok materiál po povstalcoch. Napokon ich Nemci zastrelili pri múre domu naproti krčme. Všetkých 12 povstalcov bolo pochovaných na miestnom cintoríne.
Jedenásť tiel si po vojne prevzali príbuzní a jeden partizán odpočíva na cintoríne dodnes. Počet nemeckých padlých či ranených je neznámy, podľa informácií mŕtvych aj ranených transportovali do Preselian.
Miestni občania sa snažili pomôcť aj v takejto ťažkej situácii. Rodina Barátová ukryla dvoch partizánov a zachránila im tým život. Okrem toho sa v obecnom dome skrýval istý povstalec z Beliniec ranený do nohy. Keď sa miestni o ňom dozvedeli, tiež mu poskytli napriek riziku potrebnú pomoc. Spomienok sa k tejto prestrelke viaže viac, pamätníci spomínali aj na nemeckého vojaka, ktorý odmietol zastreliť raneného partizána.
Jeden z desiatich zdanlivo padlých povstalcov pri cintoríne sa mal prebrať z bezvedomia a pýtať si vodu. Pani Katarína Barátová podľa pamätníkov vzala šálku vody a chcela mu ju podať. To jej však nemecký vojak na stráži nedovolil. Onedlho istý dôstojník prikázal raneného zastreliť, čo určený nemecký vojak odmietol. Dôstojník mal naňho začať kričať, napokon raneného zastrelil iný vojak. Čo sa s nemeckým vojakom čo odmietol splniť rozkaz, stalo, nie je známe.
Získali čas pre povstalcov v Baťovanoch
Povstalci museli ustúpiť bližšie k Topoľčanom. Počítalo sa s vybudovaním obrannej línie na čiare Krnča – Topoľčany – Urmince. Tento zámer nevyšiel. Do povstania sa nezapojila celá topoľčianska posádka, ktorá mala líniu brániť, na vybudovanie obrany nebolo dosť času, a tiež sa Topoľčany nachádzali v teréne, ktorý by sa zle bránil.
V Urminciach sa aj napriek tomu bojovalo – 3. septembra dopoludnia sa 35 povstalcov presúvalo z Nemčíc do Veľkých Ripnian. Asi pol kilometra od juhovýchodného kraja Urminiec natrafili na nemecké transportéry, ktoré sa blížili od Ludaníc. Partizáni do tejto oblasti prišli s cieľom verbovať nových povstalcov a následne ich odviezť na aute do Topoľčian, kde mali byť vyzbrojení a vystrojení. Nemci zasa chceli odrezať ústupové trasy z Topoľčian smerom na Tovarníky a Jacovce. Tiež je možné, že Nemci týmto smerom prenasledovali ustupujúcich povstalcov od Mýtnej Novej Vsi – po prerazení obrany vraj týmto smerom časť povstalcov ustúpila.
Pri Urminciach sa v každom prípade začalo bojovať, a zaskočení povstalci museli ustúpiť. Stiahli sa do dediny, a začalo sa bojovať v okolí kostola sv. Michala Archanjela. Tu práve prebiehala poludňajšia sv. omša a kostol bol plný ľudí. Šiesti povstalci v okolí kostola padli, ostatným sa podarilo zachrániť. Niekoľkým z nich sa, vďaka ich civilnému odevu, podarilo zamiešať medzi ľudí v kostole, čo im zachránilo život. Nemci tam mali stratiť dve motorky a jeden transportér, ľudské straty sú neznáme (podobne ako pri Mýtnej Novej Vsi). Padlí povstalci sú pochovaní na miestnom cintoríne v spoločnom hrobe.
3. septembra sa bojovalo aj v Topoľčanoch, aj keď nie veľmi dlho. Asi pol hodinu. Nem-ci tu mali 8 padlých a 15 ranených, straty povstalcov sú neznáme. Bojovalo sa hlavne na uliciach Tovarníckej, Krušovskej a ulici 14. Marca (dnešná Stummerova). V podstate to boli len ústupové, zdržovacie boje. Dochovala sa spomienka jedného povstalca, ktorý tvrdí, že boli bránené aj prístupy k mestu – malo sa strieľať pri kopci nad Chrabranmi. Potom mali povstalci ustúpiť k nemocničnému cintorínu (dnešný nový cintorín) a mali mať pripravené aj postavenia pri železničnom priecestí na konci Topoľčian (odbočka na ulicu Pod Kalváriou). Dvaja pamätníci spomínali, že tu bol dokonca nasadený improvizovaný „útočný vlak“ – vozeň s kanónom, ktorý sa po krátkom nasadení rýchlo stiahol do Bošian. Bohužiaľ, v iných prameňoch sa existenciu vlaku zatiaľ nepodarilo dokázať. V každom prípade v Topoľčanoch Nemci našli bohatú korisť – vojenskú aj potravinovú.
Po obsadení mesta Topoľčany sa hlavné ťažisko bojov presunulo severnejšie. Boje v priestore Topoľčian i keď krátke, prispeli k získaniu času na prípravu obrannej línie pred Baťovanmi, kde sa front zastavil na niekoľko dní. Miestni obyvatelia si však stále nemohli vydýchnuť – koniec vojny bol ešte ďaleko.
ONDREJ GODÁL
