TOPOĽČANY. Vznik Československej republiky spomínajú viaceré dokumenty vo fondoch archívov, ale najvzácnejšie sú tie, ktoré vypovedajú priamo k udalostiam z tohto obdobia a vznikli v autentickom čase. V topoľčianskom archíve je to fond Slovenskej národnej rady v Bánovciach ohraničený rokmi 1918 – 1919.
Ďalší fond bohatý na dokumenty k vzniku Slovenskej národnej rady v Topoľčanoch mal omnoho zložitejší osud. Osobný fond JUDr. Artúra Šimka sa dostal do evidencie archívu až v roku 2015 počas revízie archívnych fondov a jeho doplnením synom pôvodcu JUDr. Ottom Šimkom v roku 2017.
Keďže sa fond Slovenskej národnej rady v Topoľčanoch nezachoval, torzo dokumentov z jej činnosti v osobnom fonde Artúra Šimka je jedinečným príspevkom k regionálnej histórii. Rukopisné (strojopisné) monografie pod názvom Životopis a spomienky a Slovenská národná stráž počas štátneho prevratu roku 1918. Moje spomienky to je malá história, ktoré Artúr Šimko napísal v rokoch 1966 – 1972, vysvetľujú pôvod i použitie spomínaných dokumentov.
V hodnotení nemocníc si topoľčianska výrazne polepšila Čítajte Artúr Šimko sa narodil 31. augusta 1892 v Horných Chlebanoch do židovskej krčmárskej rodiny. V prvej svetovej vojne slúžil v cisársko-kráľovskom pešom honvédsko-domobraneckom pluku č. 15 v Trenčíne.
Bili vinných aj nevinných
Dramatické udalosti, ktoré poznamenali ďalší osud Artúra Šimka, sa začali odohrávať počas jeho vojenskej dovolenky v Dolných Chlebanoch, z ktorej sa už k rakúsko-uhorskej armáde nevrátil. Aktívne sa podieľal na založení Slovenskej národnej rady v Topoľčanoch a vzniku Československej republiky. Hlásil sa u topoľčianskeho advokáta Dr. Júliusa Brežného, vedúcej osobnosti prevratových udalostí v Topoľčanoch, s ktorým sa osobne poznal pred vypuknutím vojny. Dr. Július Brežný, ktorý sa 30. októbra 1918 osobne zúčastnil v Martine na prijatí Deklarácie slovenského národa, tzv. Martinskej deklarácie, už 1. novembra 1918 povolal do svojej kancelárie v Topoľčanoch niekoľko svojich priateľov a tí mu pomohli založiť pobočku Slovenskej národnej rady.
Rabovačky vojenských navrátilcov z frontu, dedinčanov a topoľčianskej chudoby čoskoro podnietili vznik ozbrojených oddielov. Na začiatku novembra 1918 sa v Topoľčanoch ustanovila maďarská národná rada tzv. občiansku stráž, ktorá mala cca 100 – 150 mužov. Finančne ju podporoval tovarnícky veľkostatkár barón Leopold Haupt-Stummer. Udržiavali poriadok v meste a strážili prístupové cesty, aby dedinčanom zabránili v ďalších lúpežiach.
Podľa výpovedí svedkov však v Topoľčanoch neostal ani jediný obchod, ktorý by nebol vyplienený. Niektorí obchodníci sa snažili podplatiť výtržníkov a zamedziť rabovaniu, ale napokon ani oni neboli ušetrení. Vodcovia rabovačiek sa v prvom rade zameriavali na židovské obchody a majetky s výkrikmi: „Ale sme dali Židom! To je sloboda! Včuľ už my budeme pánmi“ V tom čase sa ani Artúr Šimko nemohol dostať do Topoľčian, napriek tomu, že mal navštívenku od Dr. Júliusa Brežného, ktorá mala slúžiť ako priepustka.
Stal sa tak svedkom rabovania u židov v Krušovciach, proti ktorému topoľčiansky hlavný slúžny Dr. Alojz Markovič nezakročil, dokonca apeloval na občiansku stráž, aby proti zlodejom nepoužila zbrane. Až po vyrabovaní statkára Júliusa Finka v Horných Chlebanoch povolal trestnú expedíciu z Budapešti. Už 5. novembra 1918 prišlo do Topočian asi 30 príslušníkov tzv. Heltayovcov, ktorí sa stali nielen postrachom mesta, ale i celého okolia. Začali od ľudí vymáhať ukradnuté veci z rabovačiek, pričom nemilosrdne bili vinných aj nevinných.
Zhromaždeným obyvateľom Dolných a Horných Chlebian sa vyhrážali zastrelením. Zachránilo ich aj vystúpenie Artúra Šimka, ktorého svedok predstavil ako dôstojníka rakúsko-uhorskej armády, raneného vo vojne.
Pročeskoslovenský ozbrojený oddiel, nazvaný Slovenská národná stráž, založili predstavitelia Slovenskej národnej rady v Topoľčanoch 2. novembra 1918. Jej veliteľom v hodnosti poručíka bol Artúr Šimko a námestníkom maliar Gejza Manina, rodák zo Zlatník. Vyplácali si žold, veliteľ 50 korún, námestník 40 korún a mužs-tvo po 30 korún, ktorý mestu aj riadne vyúčtovali. Zhromažďovali sa v hoteli Koruna, ktorý sa stal centrom prívržencov novej republiky a sídlom veliteľa.
Transport sa nevydaril
Nepokojná situácia ich prinútila naliehať na včasný príchod československého vojska. Československí vojaci sa neponáhľali s príchodom do Topoľčian, ako o tom svedčí list Františka Kvaltýna z 13. novembra 1918, adresovaný Artúrovi Šimkovi, ktorý sa liečil zo španielskej chrípky – o tom, že nevie, z akých dôvodov (československé) vojsko neprišlo do Topoľčian, ale že „wagabunti aj tak pojdú preč! Otázka vojska bude trvať ešte niekoľko dní, myslím 2-3 ak ale nie ja odcestujem a postarám sa o veci.“
Obecný úrad v Topoľčanoch prevzala SNR do svojich rúk až 7. decembra 1918 a čoskoro, 9. decembra, vyslala 4-člennú deputáciu do Bánoviec, kde sa zdržiavalo československé vojsko, so žiadosťou o vojenskú pomoc. Po vyhlásení stanného práva 11. decembra 1918 naberali udalosti rýchly spád. Veliteľ československého pešieho pluku major Pirník vyhovel žiadosti o pomoc a poslal 14. decembra 1918 do Topoľčian oddiel 30 vojakov s dvomi guľometmi. Vojaci pod velením poručíka Nalberta dorazili ešte ten istý večer o 23. hodine. Na železničnej stanici ich čakali predstavitelia slovenských orgánov a manželka Dr. Júliusa Brežného, Mária s kyticou kvetov. Zle vyzbrojení 17 – 18 roční chlapci z Hodonína nedôverovali Topoľčancom a odzbrojili aj ich národnú stráž. Až po telefonáte majorovi Pirníkovi im 30 pušiek vrátili. Na druhý deň prišlo do Topoľčian ďalších 3000 československých vojakov, ktorým velil samotný major Pirník. Ešte 15. decembra bolo v Topoľčanoch internovaných 20 obyvateľov mesta, 10 katolíkov a 10 židov, ktorých ako rukojemníkov poslali 17. decembra do Ilavy. Traduje sa, že tento transport sa príliš nevydaril, lebo zo zastávky v Trenčíne sa 19 z nich vrátilo späť do Topoľčian.
Definitívne sa Topoľčany pripojili k československej administratíve až 30. januára 1919, kedy vládny komisár zvolal obecné (mestské) zastupiteľstvo a súčasne rozpustil pobočku Slovenskej národnej rady. Richtár a členovia obecného zastupiteľstva na čele s Júliusom Zhorellom informovali telegramom Župný úrad v Nitre, že sa pomery v meste zlepšili a zdôraznili „oddanosť a vernosť topoľčianskych občanov Republike“. Nebola to pravda. Čoskoro, vo februári 1919 zahájili bývalí maďarskí úradníci na súde a na pošte v Topoľčanoch štrajk a odopreli zložiť sľub vernosti republike. Zo služieb boli prepustení a čiastočne vyhostení. Topoľčianski „maďaróni“ demonštrovali ešte 6. marca 1919 proti osobám českej národnosti.
Sudcovskej službe sa začal Artúr Šimko venovať od roku 1920. Za prvej Československej republiky sa angažoval aj v sociálnodemokratickom hnutí. Bol aktívnym členom Československej sociálnodemokratickej strany robotníckej na Slovensku. To sa mu stalo v roku 1938 osudným. Najskôr ho ľudácky režim zbavil služby a na rozkaz Ústrednej štátnej bezpečnosti (ÚŠB) bol zaistený a odvezený ako politický väzeň do pracovného tábora v Ilave. Jeho rodinu odvliekli do koncentračného tábora v Žiline a potom do tzv. pracovného tábora vo Vyhniach. Do Vyhní prišiel aj Artúr Šimko. Tam mu bol po 10 mesiacoch doručený dekrét ministra pravosúdia Dr. Gejzu Fritza s rezortnou výnimkou, na základe ktorej sa stal odborným poradcom pri vložkárskej komisii na Okresnom súde v Trstenej. Odtiaľ sa zapojil ihneď po vyhlásení 29. augusta 1944 do Slovenského národného povstania. Vyvíjal politickú činnosť v Banskej Bystrici a po potlačení povstania v oddiele kapitána Sokolova v Starých horách. Počas Slovenského národného povstania zastupoval mesto Nitra na zlučovacom zjazde sociálnej demokracie s komunistami, a tak sa stal členom komunistickej strany.
V máji 1945 bol menovaný za predsedu Okresného ľudového súdu v Nitre, ktorý – ako prvý ľudový súd na Slovensku, rozhodoval na základe o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov. Dr. Artúr Šimko súdil fašistov a gardistov, napríklad Tida Jozefa Gašpara, Franza Karmazina, Dietra Wislicenyho – Eichmanovho poradcu na Slovensku a Heliodora Gombarčíka.
Od začiatku roku 1948 bol podpredsedom Krajského súdu v Bratislave a súčasne predsedom Osobitného senátu, ktorý bol po zrušení Národného súdu oprávnený súdiť členov bývalej slovenskej vlády, poslancov bývalého slovenského snemu a exponovaných politických a hospodárskych činiteľov, predstaviteľov nemeckých, maďarských alebo slovenských fašistických organizácií vojnovej Slovenskej republiky. Na začiatku roku 1949 bol poverený zriadením a organizáciou novovzniknutého Krajského súdu v Žiline.
Komunistický minister spravodlivosti Štefan Rais, osobný priateľ Klementa Gottwalda, zbavil Dr. Artúra Šimka predsedníctva na žilinskom krajskom súde. Namiesto neho dosadil iného človeka, ktorý bol robotníckym kádrom.
HELENA GREŽĎOVÁ
