PARTIZÁNSKE. Ako jedno z mála miest na Slovensku, ak nie jediné, zorganizovalo Partizánske 25. októbra oslavy venované stému výročiu vzniku Československej republiky. V rámci programu boli predstavené nielen nové edukačné listy pre žiakov, ale aj nová kniha, ktorá mapuje dopad Prvej svetovej vojny na región.
V rámci cezhraničnej spolupráce vzniklo viacero projektov
Na konte má slovenský i český titul. Kováčik chce pomôcť Topoľčanom Čítajte Ako nám prezradil primátor mesta Jozef Božik, v roku 2015 začalo mesto budovať tradíciu osláv, ktorá súvisela s formovaním Česko-Slovenskej Baťovej spoločnosti, ktorej cieľom je budovať československú vzájomnosť a uctiť si význam podnikateľského fenoménu firmy Baťa.
„Mesto Partizánske vytvorilo priestor, aby sa každý rok na báze spolupráce s mestami Valašké Merizíčí, Benešov a Náchod uskutočňovali Československé dni, kedy naši žiaci chodia do českých škôl a naopak. Zároveň sme vďaka tejto spolupráci vydali nádhernú publikáciu Česko-slovenský a slovensko-český slovník a pokračovali sme aj vydaním rozprávkovej knihy Baťoviedky-Baťovídky.
V tomto roku sme uviedli edukačné listy, ktorých cieľom je, aby ich mestá na Slovens-ku, ktoré majú záujem o Československú vzájomnosť, mohli využiť v rámci základných škôl. Listy sú v českom a slovenskom jazyku, no najpodstatnejšie je, že ľudskou rečou zdôrazňujú osobitosti a špecifiká, ktoré máme a sú dôležité pre formovanie slovenského a českého vlastenectva,“ dodal Božik.
Novinkou je aj nová publikácia Veľká vojna 1914-1918 a jej dopad na región Partizáns-ke z pera regionálneho historika Petra Múčku.
„Doma mám od detstva 500 stranový prázdny zošit, do ktorého kedysi podnik opisoval elektriku z rodinných domov. Do neho si už polstoročie píšem poznámky, čo mi povedala stará mama, či starý otec, keď som cestoval a videl čosi zaujímavé, zapísal som si... V týchto poznámkach som mal aj dosť poznatkov o rodinách starých rodičov, ktorí pochádzali zo Zliechova, Turčianok a Bošian.
Zoznam obetí nie je pravdepodobne konečný
Mal som tam aj takéto poznámky: starého otca brat Vendelín padol na Piave, starej mamy brat Ján padol na Piave. Starej mamy brat Florián z Turčianok padol v Halíči. Starého otca brat padol v Halíči. Samozrejme toto som mal zapísané a zaujímalo ma to iba v rámci mojej rodiny,“ prezradil Múčka o prvopočiatkoch svojej knihy.
Keď sa zamestnal na mestskom úrade, prišiel za ním primátor s prosbou o spísanie padlých v rámci mesta.
„Tak som sa do toho pustil, no zaujala ma jedna vec. Vo Veľkých a Malých Bieliciach sme mali 32 mŕtvych, v Návojovciach 12, v Šimonovanoch iba jeden, teda tak som sa dočítal v jednej publikácii. To sa mi nezdalo... Buď neboli na vojne, alebo sa vedeli dobre uhýbať. Tak som začal so Šimonovanmi a zistil som, že padlých je podstatne viac. Keď som to predložil primátorovi, tak mi povedal, že by bolo dobré, keď chodím na bicykli krížom krážom, aby som spracoval celý okres.“
Preto Peter Múčka navštívil každú dedinku, cintorín, matriku i každú faru. Najjednoduchšie to vraj bolo v ôsmich obciach, ktoré majú pomníky s padlými, no aj tie boli často neúplné.
„Z neznámych pohnútok niektorí ľudia nie sú uvedení na tých pomníkoch. Tak som začal menoslovy spresňovať - navštívil som obvodné matričné úrady a potom som sa pustil do vojenských archívov v Trnave, Prahe, Budapešti a Viedni. Boli to tisíce a tisíce prelistovaných a preštudovaných strán spisov.“
Terajší okres mal v roku 1914, teda keď sa narukovalo, takmer zhodný počet obyvateľov, ako má dnes Partizánske. Čiže asi 22-tisíc. Ak budeme počítať s tým, že polovica automaticky nerukovala, teda ženy a zo zvyšku dve tretiny tiež nerukovali – čiže starci a deti, zostáva asi 3300 ľudí, ktorí museli ísť na front.
„Našiel som 750 padlých, to je približne 24%. V rámci celej vtedajšej republiky však bolo „iba“ 17% padlých. U nás každý štvrtý padol. Prečo? Lebo od Oravy až cez Nitriansku, Bystrickú až Tekovskú župu rukovali Slováci do 71. trenčians-keho pešieho pluku a to bola elita Uhorskej armády a prvá línia, ktorá mala najťažšie strany. Preto zo Slovenska padlo najviac... A teraz si zoberte, koľko sa ich vrátilo ranených... slepých, hluchých, bez končatín, alebo poškodených iným spôsobom... Každého rodina bola nejakým spôsobom postihnutá vojnou. Aj keď je to 100 rokov, ale o to viac by sme nemali zabúdať...,“ dodal Múčka s tým, že ani 750 obetí nemusí byť konečné číslo, keďže na bojiskách bol v posledných dňoch veľký chaos a žiadna evidencia sa neviedla. Hlavne na Pijave sa ľudia zbierali a hádzali sa do jám po 1200 kusov, posýpali sa vápnom a zahŕňali buldozérmi.
ONDREJ ŠOMODI
J.A.Baťu pripomína nielen architektúra
PARTIZÁNSKE. Pred 80 rokmi začalo svoju históriu písať jedno z najmladších miest na Slovensku. Hovorí sa, že Partizánske, známe kedysi aj ako Baťovany, vzniklo akoby na zelenej lúke.
Za jeho vybudovaním stál člen jednej z najznámejších českých rodín toho i dnešného času Jan Antonín Baťa.
Bez Jana Antonína Baťu by Partizánske, Baťovany určite neboli. Ľudia by tak žili možno niekde inde, možno by ich osudy boli úplne iné a možno ani tí ľudia, čo sú na svete, by neboli, lebo tým, že tu boli Baťovany, bolo tu veľa mladých ľudí. Tí sa postretávali a mali potomkov, ktorí žijú v podstate dodnes tu alebo po celom Slovensku, povedal historik Vladimír Marko.
Partizánske vzniklo na neobývaných pozemkoch. Dnešné sídlisko Luhy má preto ten názov, lebo tam boli močiare a meandrová rieka v podstate do celej šírky tohto údolia. Samozrejme, tu boli lúky, polia, kde sa žala pšenica a iné plodiny. Ešte pár rokov po založení Baťovian sme tu videli ovce, takže údolie malo poľnohospodársky ráz, spomenul historik.
Za oficiálny dátum vzniku Partizánskeho historici považujú 8. august 1938. Vtedy sa začali prvé výkopové práce na objektoch plánovanej továrne na výrobu bicyklov a obuvníckych strojov na pozemkoch v chotári obce Šimonovany, dnes súčasti Partizánskeho, ktoré odkúpila baťovská firma MAS Moravs-ké a slovenské strojírny od veľkostatkára Eugena Salzbergera.
Prečo si Baťa vybral Partizánske? Expandoval na Slovensko a hľadal nejaké možnosti, kam ísť. V tomto prípade určite zohrali rolu pozemky, ktoré boli lacné, keďže ich majiteľ bol zadlžený.
Ďalším dôvodom bola pomerne lacná a voľná pracovná sila, ktorá tu bola, lebo zamestnaných ľudí v priemysle od Uheriec po Topoľčany bolo len 300. V neposlednom rade zavážila i železnica, ktorá tu bola vybudovaná už od konca 19. storočia a určite aj prírodné zdroje ako drevo či uhlie, priblížil Marko.
Súbežne s výstavbou továrne začala aj výstavba osady nazvanej Baťovany, okrem výrobných hál tam totiž začali stavať i moderné domy pre zamestnancov podľa hlavného architekta zlínskej stavebnej kancelárie firmy Baťa Vladimíra Karfíka, po-predného predstaviteľa funk-cionalizmu. Stavebné práce na továrni a domoch však v septembri 1938 zabrzdili politické udalosti v Mníchove. Opätovne začali napredovať skoro o rok neskôr, zo zámeru strojárenskej výroby Baťa upustil a začal sa venovať aj dnes celosvetovo známej výrobe topánok.
Baťovský vplyv v Partizáns-kom je vidieť do dnešných dní. Okrem architektúry, ktorá tu zostala, určite cent-rálna mestská zóna nesie ten duch, až na výškovú budovu, ktorá ale pravdepodobne v budúcom volebnom období zmizne. Potom závody, ktoré boli ďalej rozvíjané či do šírky, teda horizontálne a do počtu obyvateľov, ktorí tam pracovali a do počtu obuvi. Čo tu po ňom ešte zostalo? Určite ľudia, ktorí tu dodnes žijú a batizmus po roku 1989 opätovne oživili. Hlavne tí, ktorí tu boli od počiatku, ako aj ich nasledovníci, ktorí šírili myšlienky batizmu. Naprík-lad aj tým, že stredná odborná škola nesie meno po Janovi Antonínovi Baťovi ako prvá v bývalom Československu, dodal Marko.
(TASR)
