TOPOĽČANY. Ešte v 30. rokoch minulého storočia patrili Topoľčany k mestám, ktoré nemali vlastnú vojenskú posádku – dokonca nemali pre ňu ani postavené kasárne. To sa ale malo rýchlo zmeniť. Už koncom desaťročia, presnejšie v januári roku 1938, boli novo postavené objekty topoľčians-kych kasární dané armáde do používania. Ako prvé sa sem nasťahovali jednotky 2. práporu 9. pešieho pluku a 15. delostrelecký pluk. Tým sa začala písať história topoľčianskych kasární a tiež vojakov v nich umiestnených, ktorá trvá dodnes.
Alkohol, alkohol, alkohol...
Pravda, treba napísať, že prítomnosť vojenskej posádky neprinášala vždy len pozitíva. Už v čase 2. svetovej vojny sa v Topoľčanoch udialo niekoľko mimoriadnych udalostí, v ktorých vojaci z našej posádky zohrali svoju úlohu.
V rozpočte Topoľčian zostali zatiaľ iba základné výdavky Čítajte Ako ukážku si môžeme predstaviť tri príklady, ktoré sa stali v priebehu niekoľkých dní – koncom februára a začiatkom marca roku 1943 a museli pri nich zasahovať miestni žandári. Spoločným menovateľom týchto udalostí je to, že súviseli s vojakmi, ktorí do Topoľčian len krátko predtým prišli, prípadne mali čoskoro z nich odísť. A svoju úlohu zohral aj alkohol.
Ako prvé si predstavíme žandárske hlásenie č. 1146/43. Autor hlásenia, veliteľ miestnej žandárskej stanice, sa v ňom posádkovému veliteľstvu sťažoval na správanie vojakov v poslednom období. Na základe hlásenia možno uviesť, že vo februári 1943 do Topoľčian prišli vojaci zo Žiliny, ktorí boli predtým nasadení na fronte. Od čias ich príchodu sa začali množiť prípady konfliktov s obyvateľstvom.
27. februára okolo 22. hodiny prišli piati neznámi vojaci do hostinca Margity Macháčovej na ulici Adolfa Hitlera (dnešná Tovarnícka). Už v čase ich príchodu mali vypité, a mali v úmysle v pití u pani Macháčovej pokračovať. Majiteľka im však odmietla naliať. V tom jeden z vojakov v hodnosti slobodníka vytiahol bodák a začal pani Macháčovú aj s čašníkom ohrozovať.
Z obavy im nakoniec bolo načapované pivo, s čím sa vojaci uspokojili. Onedlho šiel jeden z vojakov do vedľajšej miestnosti, kde bolo niekoľko hostí, postavil sa k dverám a zakričal: „Ktorý je tu gardista, nech sa postaví a odíde, lebo bude s ním zle!“ Z prítomných sa však nikto neozval, a tak vojak odišiel. Onedlho krčmu všetci opustili.
1. marca večer, od 19. 00 do 21:30, postupne do hostinca Mikuláša Kmeťku na Štefánikovom námestí prišlo asi 30 – 40 vojakov. Vypili si, začali sa zabávať a okrem toho aj nadávať na vládnych činiteľov a dôstojníkov. Objavili sa aj výroky typu „Nech žije Beneš“.
Chcel bodnúť krčmára
Asi o 21. hodine došlo medzi vojakmi k bitke, pri ktorej lietali aj pivové poháre. V hostinci zasiahli topoľčianski žandári, ale nebolo možné bitku rýchlo zastaviť.
Onedlho na pomoc žandárom dorazila aj vojenská pohotovosť. Črepy z pohárov zranili troch vojakov – dvoch bitkárov a jedného člena vojenskej pohotovosti. Zranení vojaci boli odvedení strážnikom Františkom Schuchmannom okolo 23. hodiny do topoľčianskej nemocnice na ošetrenie rán.
Až po tomto úkone bitka ustala, vojaci však stále odmietali hostinec opustiť. A tak museli byť nasilu vytlačení z hostinca von.
Pritom jeden z vojakov chcel bodákom bodnúť krčmára cez dvere, čo sa mu nepodarilo. Potom sa ešte opití vojaci potulovali po meste, rušili nočný pokoj a nikto sa im neodvážil postaviť na odpor.
Posádkové veliteľstvo však zjavne na hlásenie žandárov dostatočne nereagovalo. Incidenty neustali, čoho dôkazom je sťažnosť zo 4. marca 1943. Tentokrát nebola sťažnosť adresovaná veliteľstvu posádky, ale okresnému náčelníkovi Topoľčian. Autor píše, že vojaci sa v čase vychádzok potulujú v skupinách (5 – 6 mužov) po meste, opíjajú sa, rušia nočný pokoj, vyvolávajú protištátne heslá a situácia je vraj taká vážna, že po zotmení sa občania Topoľčian boja vôbec vyjsť na ulicu. Ako príklad bol uvedený prípad opitých vojakov, ktorí 3. 3. 1943 navštívili bližšie neurčený hostinec. V čase vysielania rozhlasových správ tieto vojaci zosmiešňovali, parodovali a celú cestu do kasární hulákali, vykrikovali a vyspevovali. Najväčšie obavy vraj mali arizátori, ktorí sa báli nielen o seba ale aj o ich obchody – vojaci totiž boli k nim nepriateľsky naladení. Autor dokumentu vyzval na okamžité prísne opatrenia a vyjadril obavu, že situácia môže prerásť až do plienenia.
Tretie a posledné hlásenie, ktoré v článku predstavíme, je zo dňa 18. 3. 1943 a opäť je určené okresnému úradu.
Dňa 17. marca 1943 večer navštívilo asi 150 až 200 vojakov hostince v Topoľčanoch, konkrétne Mikuláša Kmeťku, Štefana Jankoviča a Jána Zalúdka. Ako aj predtým sa vojaci opili a približne po 22. hodine sa začali vracať do Kasární. Po odchode vojakov z hostinca Mikuláša Kmeťku vojaci pred vchodom vytasili bodáky, a začali sa s nimi naháňať po námestí. Tým to ale neskončilo, vojaci pristavovali okoloidúcich pýtajúc sa, či náhodou nie sú gardisti. Tiež vykrikovali „Kde sú tí arizátori, nech len idú oni na front bojovať!“ Vojaci pritom kopali do dverí obchodov a domov, vykrikujúc „Všetky obchody arizátorov otvoríme a vyženieme ich na front do Ruska!“
Na dôvažok niekomu vytrhli drôtený plot a hodili ho do záhradky.
Asi o pol hodinu neskôr opustilo asi 160 vojakov neznámej jednotky delostrelecké kasárne v Topoľčanoch. Údajne mali odísť na vojenské cvičenie na Oremov laz. Boli v plnej výstroji a výzbroji a cestou vykrikovali heslá „Nech žije SSSR“, „Nech žije ČSSR“, „Nech žije Beneš“, „Arizátori sedia doma a my musíme bojovať s boľševikmi!“. Medzi výkrikmi strieľali z pušiek ostrým strelivom. Jeden projektil trafil okno bytu mäsiara Jozefa Podmanického (údajná adresa Tovarnícka ulica 39). Našťastie sa v zasiahnutej izbe vtedy nikto nezdržoval.
Na záver hlásenia veliteľ žandárskej stanice dodal, že to nie je prvá séria incidentov, ktorá sa v tom čase v meste stala a informoval, že pre istotu kópiu tejto sťažnosti poslal aj priamo na veliteľstvo 1. divíznej oblasti v Trenčíne.
Ako sa táto nepochybne nepríjemná a vážna séria udalostí skončila, nevedno. V zachovaných fondoch totiž o prípadnom vyšetrovaní či ďalšom vývoji udalostí správy nemáme.
ONDREJ GODÁL
