znieslo 25 bombardérov B-17, ktoré vo svojich útrobách niesli veľmi ničivé 210-librové RDX bomby. Ich cieľom bola strategická rafinéria nafty vo Schwechate pri Viedni. V tejto formácii mieril k cieľu aj bombardér B-17 zn. 44-6659 s prezývkou Pekelný anjel.
Predstavme si jeho desaťčlennú posádku: prvý pilot Robert E. Davis, druhý pilot Frank S. Covey, navigátor Edward P. Perry, bombometčík Harold P. Marsh, strelec hornej veže Donald A. Bruegeman, strelec dolnej veže Bobie A. Davis, pravý bočný strelec Emil P. Uhor, ľavý bočný strelec Richard Hearing, zadný strelec Gerald P. Dickerson a rádiooperátor Max A. Little. Boli to všetko veľmi mladí chlapci, ich priemerný vek bol 25 rokov. Čo sa stalo pred cieľom a čo nasledovalo tesne po otvorení pumovníc, si spomína druhý pilot Frank Covey: „Boli sme 30 míľ od Viedne, keď sme opustili formáciu. Všetci členovia mužstva opustili lietadlo a deviati pristáli na zemi, desať míľ od dediny Dubová v Československu, ktoré bolo podľa nás dobyté. Desiateho člena seržanta Hearinga sme videli ako opúšťa lietadlo i ako sa mu otvára padák, ale potom sme ho už nikdy nevideli.“ Rušné chvíle na palube lietadla podrobnejšie opisuje navigátor Edward Perry: „Cieľ bol Schwechat, rafinéria pri Viedni... spravodajská služba hlásila, že Viedeň chráni 360 protilietadlových kanónov, a tak sme zistili, že to nebol šťastný deň... moja nevigácia bola dobrá... protilietadlová paľba nás chytila v počiatočnom bode a počas bombardovania sme leteli v koryte z oceľových mrakov. Rátali s nami od štartu. Lietadlo bolo plné dymu z vybuchujúcich granátov. Črepina z jedného z nich odtrhla kúsok z mojej prilby a ďalšia zips i s kusom svalu z môjho lýtka. Zasiahnutý do hrude bol tiež bombometčík Marsh, našťastie mal na sebe protiflakovú vestu... Motor č. 2 dostal zásah, ktorý ho úplne vyradil a roztáčanie vrtule spôsobovalo hrozné chvenie, všetko zúfalé úsilie riadiť bolo neúspešné, okrem toho začalo horieť ľavé krídlo a oheň bol blízko benzínových nádrží, čo bola istá známka blížiacej sa smrti, a tak sme na rozkaz pilota Davisa vyskákali z lietadla... Formovanie bolo teraz mimo znaku, potiahol som páku, kryt odletel preč a my sme vyleteli ako vtáčatá. Díval som sa dole, videl som polia a vzdialené lesy. Aké hrozné ticho, aký depresívny pocit, celkom sám uprostred nepriateľskej línie. Boli sme vo výške
6 710 m, keď som sa odpojil od výsadku, potreboval som na voľný pád asi 3050 m, kým potiahnem za šnúru. Vnímal som len svišťanie vetra, iba bolesť v ušiach spôsobenú tlakom vzduchu. Od tejto bolesti ma oslobodil môj verný padák... mal som trochu času na vyrovnanie a už začali okolo mňa hvízdať nepriateľské guľky. Ku krutej skutočnosti vojny patrí aj streľba do bezmocných obetí uviazaných hore podobne ako ja... Let nadol, ktorý mi pripadal ako večnosť, na konci ktorej som sa zachytil na vrcholci vysokej borovice. Rozhojdal som sa ku kmeňu, rozopol som pracku padáka a zliezol som zo stromu. Rozbehol som sa cez les, ale kvôli snehu a ťažkému leteckému obleku som bol rýchlo vyčerpaný. Zakrátko ma zajali nemeckí vojaci a odviedli ma do Modry, kde ma uväznili v kasárňach. Na druhý deň 15. februára ma zavčas rána Luftwaffe previezla do Bratislavy, kde som sa v mestskom žalári na moje veľké šťastie stretol so zvyškom posádky. Chýbali tam iba Hearing, Uhor a Covey, konečne som sa zbavil toho hrozného pocitu, že som zo všetkých sám. Ráno 16. februára nás naložili na nákladné auto od cementu, dva dni vozili po Bratislave, prečo, to sa asi nikdy nedozviem, a potom sme museli pochodovať šesť dní do Oberfalu pri Frankfurte nad Mohanom do zajateckého tábora, ktorý bol oslobodený 29. apríla.“ Frank Covey sa neskôr tiež dostal do toho istého tábora ako ostatní členovia posádky a dožil sa oslobodenia. Pre nás pozoruhodnou postavou príbehu je Emil P. Uhor - pravý bočný strelec. Bol synom slovenských emigrantov Štefana a Zuzany, rod. Sedlákovej. Narodil sa 25. januára 1919 vo Follansbee. Po výskoku z lietadla údajne pristál vo vodách Dunaja, kvôli čomu mu omrzli nohy. Napriek tomu sa zachránil a vrátil sa do vlasti. Dožil sa 80 rokov. Zomrel 29. 9. 1999 vo Weirton Medical Centre v USA. Osud seržanta Richarda Hearinga - ľavého bočného strelca, je asi najsmutnejší. Úspešne opustil horiace lietadlo na padáku spolu s ostatnými členmi posádky. Pristál v lese pri obci Doľany pri Modre. Aj jeho padák sa zachytil v korunách stromov a letec zostal visieť v postroji. V tejto situácii ho, žiaľ, objavil polesný, ktorý zrejme sympatizoval s Nemcami a Američana zastrelil loveckou puškou. Letca potom zahrabal na mieste činu pod stromom. Po oslobodení 29. októbra 1946 bol seržant Hearing exhumovaný a jeho telo previezli na americký vojenský cintorín v Neuville. Čo sa však stalo s lietadlom, ktoré celá posádky opustila nad Malými Karpatmi? Pilot pred zoskokom uzavrel na horiacom a poškodenom stroji prívody benzínu do horiacich motorov, zapol autopilota a nasmeroval stroj na jeho poslednú púť na severovýchod. Nad Solčanmi ho vo vzduchu na vlastné oči videl dnes 80-ročný Rudolf Kľačanský, ktorý si na to spomína. „Zbadal som na oblohe obrovské dymiace lietadlo. Motory nebolo počuť, asi už nefungovali, letelo len v malej výške, klesalo, stratilo sa mi z dohľadu a pohltil ho Tribeč.“ Hoci sa pozorovateľovi stratilo lietadlo z dohľadu, veľký kus cesty už neurazilo. Bombardér klesal ako zranený orol, ktorý rezignovane a smutne hľadá zem, na ktorej zloží svoje dokaličené perute. Ešte urobí v pohorí nad Krnčou malý záklop a svoj 24-tonový trup oprie do mladej bučiny. Kosí jej vrcholec, trhá trup na tisíce kúskov. Po obrovskom lomoze, zanechávajúcom dym a spúšť, sa rozhostilo ticho. Pri lietadle boli prví partizáni, ktorí z neho rýchlo odmontovali dva guľomety a napochytro ich na saniach odviezli z miesta, aby ich až do skončenia vojny používali v boji proti Nemcom. Po nich sa už k troskám hlbokým snehom brodia prví zvedavci - obyvatelia zo Zlatna a Krnče. Zbierajú napochytro, čo sa dá odniesť - roztrúsené čokolády, instantnú kávu, rôzne časti výstroja... Neskôr sa ľudia vrátia s vozmi po väčšie plechy, časti konštrukcie. Lietadlo, ktoré spôsobilo Nemcom nenávratné škody v rafinérii nafty, ešte po svojom páde pomohlo miestnym dedinčanom v povojnových časoch ako vďačný materiál na hospodárske budovy. Tak skončil svoju púť druhý belasý orol U. S. Air Force, ktorého privinulo náručie nášho majestátneho a tajuplného Tribeča.
