Narodila sa v roku 1939, detstvo, spolu s bratom a sestrou, prežila v Tesároch. Dnes má 81 rokov, žije v Topoľčanoch a svoje spomienky uchováva v knihe Rozprávaj babička. No na to, aký bol Štedrý deň, keď na okolí zúrila vojna, žiadne písané slová nepotrebuje.
Pri turistike našli granát z druhej svetovej vojny Čítajte „Tie Vianoce boli vtedy strašné,“ vrátila sa do roku 1944 Helena Bobošíková, rodená Chrkavá .„Môj apa vykopal v záhrade podzemný kryt a tam sme oslavovali – hlavne Veľkú noc. Narodenie pána až tak nie, lebo v ňom bola zima.“
Do bunkra sa ale, ako pokračovala, bála ísť. „Spomínam si, že som bola s babinkou, ktorá sedela pri dverách a vravela, že keď ju má zabiť, nech ju zabije aj tam. Môj apa ma však odtiaľ vzal a utasal čapicou, že tam nemôžem byť, lebo že budú bomby padať,“ načrela do spomienok seniorka, ktorá si tiež pamätá, že v domčeku mali okná podopreté plechmi na pečenie, keby priletela nejaká guľka. „No Vianoce, keď vojna skončila, už boli krásne.“
Dlhé prípravy
Atmosférou najkrajších sviatkov roka začali Tesáre žiť okolo Mikuláša. Deti dostali sušené slivky, jablká, orechy či pár cukríkov, ženy si navzájom pomáhali. Jedna dala vajíčka, druhá jabĺčka, tretia slivky. To budeš mať k Vianociam, vravievali.
Samozrejme, s blížiacim sa Štedrým dňom sa čoraz viac leskol (i voňal) príbytok.
