Článok pokračuje pod video reklamou
pňovali. Z letiska na základni Lucera pri meste Foggia na juhu Talianska vzlietlo 1. 2. 1945 140 lietadiel 419. bombardovacej perute U. S. Air Force. Cieľom bol Moosbierbaum Oil Rafinery v Schwechate. Do „nášho lietadla“ B-17 nastúpili vtedy títo muži: Frank Muskus - 1. pilot, Bernard Dick - 2. pilot, Robert Schlarr - navigátor, Harvey Bear - radarový operátor, Edmund Lopacki - bombometčík, David Hothem - zadný strelec, Willy Horton - strelec, Hayward Alexander - strelec, James Boyle - strelec a Walter Stupak - strelec. Čo sa dialo tesne pred cieľom, nám približuje jeden z členov posádky, ktorý prežil, vtedy 24-ročný poručík Harvey Bear - operátor radaru, ktorý si spomína:“ ...do lietadla som nastúpil ako deviaty v poradí. O pár minút naša 10-členná posádka vzlietla z letiska Foggia v Taliansku, aby už po 54-krát bombardovala územia v Nemecku a v strednej Európe... po odbombardovaní nás do zadnej časti zasiahli strely nemeckej protilietadlovej batérie. Pri zásahu lietadla zahynuli strelci Boyle a Stupak. Nad Viedňou z horiaceho lietadla na padákoch vyskočili Dick, Schlarr, Lopacki a Horton. Stroj pokračoval na severovýchod. Pilot major Muskus, veliteľ celej bombardovacej formácie, ktorá mala 140 lietadiel, sa snažil doletieť s takmer neovládateľným strojom do bezpečia na oslobodené územie. Na oblohe sme museli vyzerať ako veľká horiaca guľa, ktorá sa rúti na prvé domy v dedine. Zo všetkých síl chcel strhnúť riadenie mimo dediny na čistinu. To sa mu aj podarilo. Približne dva kilometre nad zemou bol už najvyšší čas, aby sme z lietadla vyskočili. Môj kamarát navigátor skočil 20 sekúnd predo mnou. Nikdy viac som ho už nevidel. Zachránili sme sa iba dvaja, ja a major Muskus..." Muskus zosadol na padáku severne od dopadu lietadla. Bear zosadol neďaleko obce Nemečky. Obaja sa dostali s pomocou obyvateľov k partizánom, kde sa dočkali konca vojny a obaja sa vyhli zajatiu. "Hothem zahynul, lebo sa mu neotvoril padák. Mňa a majora Muskusa na druhý deň po páde lietadla kontaktoval krčmár, ktorý mal spojenie s partizánskou skupinou. Dva týždne si nás preverovali, ešte šťastie, že major Muskus vedel trochu po poľsky. Cez horské hrebene sme sa dostali do Kľaku a do Zvolena. Na konci vojny sme sa z Fiľakova dostali do Budapešti na americkú misiu a odtiaľ na svoju základňu do Talianska. Prvýkrát sme sa okúpali, oholili a ostrihali až po 60 dňoch,“ toľko z výpovede rádiooperátora Harveya Beara. Čo nasledovalo potom, už
s časti vieme, zvyšok nám dokladajú výpovede očitých svedkov, vtedy obyvateľov obce Veľké Hoste, v blízkosti ktorej sa napokon bombardér B-17 zrútil. Výpoveď Ing. Janíkovej: "Ako deti sme v tých miestach pásavali dobytok. V mieste havárie boli tri veľké krátery. Bola v nich voda. Báli sme sa, aby sa nám tam neutopil dobytok. Zbierali sme aj náboje vypadnuté z lietadla. Dávali sme ich do ohňa, čo spôsobovalo malé výbuchy. Guľky z nich lietali niekedy až do dediny. Raz sa stala nehoda. Jednému chlapcovi pri výbuchu takéhoto náboja prestrelila guľka lýtko. Po tejto nehode zavolali vojakov a tí všetky náboje vyzbierali a zneškodnili." Ďalšia je výpoveď neznámej panej tiež z tejto obce : “...keď sme boli malí, pásavali sme dobytok, chodili do hája a sedávali sme na kovových rúrach, ktoré boli pri tom lietadle a klopali sme po nich kovovými úlomkami z lietadla alebo kameňom. Vtedy sme netušili, že sú to nevybuchnuté bomby z tohto lietadla. Mali sme šťastie, neskôr tieto bomby zneškodnili vojaci...“ Výpoveď včelára: “...mal som vtedy asi 10 rokov. Bola zima a všade bol sneh. Chcel som sa lyžovať. Na nohách som mal pripnuté lyže. Bolo to niekedy okolo obeda alebo hneď poobede. Vtom mi nad hlavou v malej výške preletelo veľké lietadlo, celé horelo. Letelo od Bánoviec smerom k háju. Vtedy tam ešte neboli stromy, ale iba kríky. Lietadlo sa zaborilo do kopca a vybuchlo. Bol to veľký výbuch. Chytro som si odopol lyže a utekal som aj s otcom tým smerom. Zbehlo sa tam niekoľko ľudí, ale nikto sa neodvážil ísť celkom blízko. Stáli sme tam pri potoku a pozerali na oheň. Z lesa napravo prišiel jeden z toho lietadla. Bol to Američan, a potom ešte jeden. Keď už nebolo počuť výbuchy a oheň nebol taký veľký, išli sme k lietadlu čo najbližšie. Tam sme našli ďalšieho. Bol celý čierny, asi ohorený, triasol sa, ale niekto povedal, že už zomiera a že sa mu už nedá pomôcť. Druhý z posádky bol kúsok od neho a bol už mŕtvy...“ Ešte ďalšie výpovede hovoria: “...ten jeden bol padnutý na poli asi 100 m od hája. Bol mŕtvy. Mal rozbitú hlavu a mozog vyletený vedľa, neotvoril sa mu asi padák...“ Toľko z výpovede miestnych k tragédii. Dodáme, že Alexandra našli v apríli toho istého roku obyvatelia zamrznutého v lese pri obci Prašice. Tu ho aj pochovali. Je možné, že nebol zranený, ale v lese zablúdil a zamrzol. Hothem dopadol s neotvoreným padákom na pole asi 100 m od dopadu lietadla a mal rozbitú lebku. Boyle a Stupak boli nájdení vo vraku lietadla. Obaja zomreli. Čo dodať na záver tohto príbehu? Bol jedným z mnohých smutných pred prahom slobody a na sklonku vojny. Bol to príbeh hrdinstva desiatich mužov, ktorí s nasadením vlastného života bojovali proti okupantom. A hoci to boli Američania, tisíce kilometrov vzdialení od svojej domoviny, ich hrdinské činy za naše oslobodenie boli veľké a niektorí z nich priniesli na oltár slobody cenu najvyššiu - svoj život. V roku 1995 navštívil obec Veľké Hoste 74-ročný pán v okuliaroch. Pricestoval v spievode dcéry. So slzami v očiach a s nostalgiou v hlase si zaspomínal na svoje mladé roky, na búrlivý pád lietadla i na kamarátov, ktorí tu zahynuli. Ten vojnový veterán nebol nik iný ako Harvey Bear - operátor radaru lietadla B-17 s chvostovým číslom 4297736, ktoré svoju dlhú púť skončilo na Slovensku. Peter KRÁLIK, prameň:
