Dobrí rodáci sa vracajú, aj keď je doma ako v holubníku...

Byť pretekárskym holubom je fuška. Každý víkend na cestách a bez batožiny. Zrazu zavčasu ráno sa otvoria dvere na nákladnom aute a vyletí naraz aj dvetisícpäťsto holubov - druhov, no zorientovali by ste sa? A k tomu ešte treba sa vrátiť domov. Chovatelia

holubov to však nemajú o nič ľahšie. Keď v jednu nedeľu kdesi pri Chomutove vypustia z košov holuby, tak sú chovatelia na Slovensku v permanentnej pohotovosti. Na otázku, čo láka ľudí na chove poštových holubov, keď sa už vôbec nevyužíva ich funkcia poslov správ, sa mi dostalo odpovede, že je to relax. O pravdivosti tejto domnienky sa ”presvedčí” aj letmý pozorovateľ. Vyčistiť holubník aj dvakrát za deň, napojiť svojich športovcov a stále preliečovať – to je osud chovateľa. Keď nastane deň preteku, tak sa len tak ľahko chovateľ nezastaví. Stále v jednom kole (holub aj chovateľ). Holub letiaci priemernou rýchlosťou 1 200 metrov za minútu má v krídlach od rána riadne kilometre, chovateľ má zase kilometre v nohách, lebo treba pochytať holuby v holubníku a sňať im štartovacie čísla z nôh. Každý súťažný krúžok, či skôr gumičku treba dať rýchlo do zvláštnych hodín. Sú to zaplombované konštatovacie hodiny, ktoré zaznamenajú po vhodení gumičky presný čas. Je pol dvanástej. Prvý holub vypustený o siedmej hodine v štyristo kilometrov vzdialenom Chomutove práve krúži nad svojím rodným holubníkom pri Topoľčanoch. Len aby rýchlo vošiel do holubníka a nemotal sa už toľko na bydle, veď treba sňať gumičku a vhodiť ju do hodín. Ešte otočiť kľukou a je to! Na papieriku je zaznamenaný presný čas. Kedysi poštové holuby boli zvestovateľmi správ. Agentúra Reuters si na takomto rýchlom informovaní založila reputáciu, ale dnes... Mobilné telefóny sú rýchlejšie, a tak trochu kazia aj radosť z doletu pretekára. Keď začne holub krúžiť, už sa búri v majiteľovi adrenalín. Je ten môj prvý? Napätie teraz nevydrží dlho, chovatelia sa mobilným telefónom informujú, takže každý hneď vie, na čom je. ”Už mám aj nervy, keď viem, že ostatným doleteli prvé holuby, a mne ešte nič. A ja som z toho nervózny,” hovorí jeden z fanatikov do športových holubov. Fanúšikmi však nie vždy bývajú aj rodinní príslušníci. Keby sa z preteku nevrátil ani jeden operenec, naplnila by sa možno aj pokladnička na milodary od vďačných matiek, manželiek a priateliek, ktoré si zakladajú napríklad na nedeľnom slávnostnom obede. Keď holuby prilietavajú, treba byť v permanentnej pohotovosti – sňať gumičku a hop do hodín. Ešte otočiť kľukou... a je to! Večer sa už stretnú členovia oblastného združenia, výsledky teba porovnať. Všetko má presnú štatistiku, takže listina pretekárov sa len tak hemží číslami. Body, rýchlosť a iné údaje sa berú smrteľne vážne. Dobrý chovateľ musí poznať tých svojich holubov a aj ich predkov. Krúžok na nohe napovie o roku narodenia, oblastnom združení chovateľov, do ktorého patrí, a k tomu ešte patrí aj jeho vlastné ”osobné” číslo. Trápiť sa s číselnou kombináciou preto nie je až také zložité, ako sa na prvý pohľad zdá, treba už len rozoznať tie holuby... aj keď vlastne všetky sú podľa laikov rovnako šedé. Pohľad do holubníka však aj neveriaceho Tomáša presvedčí o opaku. Bývať v holubníku pretekárov je výsada. Treba si ju zaslúžiť dobrými výsledkami na pretekoch. Nemáš výkon, skončíš v polievke – to je osud slabých. Výrok chovateľa je jasný: ”Keď mi zle holub lieta, to sa musí trestať. Sekerka sa už brúsi...” Tento šport má teda aj svoje obete, veď chovateľ musí dbať na svoj chov. Starať sa oň pravidelne, a nielen takýmito labužnícko – drastickými zásahmi. Ošetrovať, kŕmiť špeciálnymi zmesami a hasiť smäd liečivými čajmi je údel chovateľov poštových holubov, nakoniec, veď sú v podstate ich trénermi.

Autor: ab