TOPOĽČANY. Na hudobnej scéne síce pôsobia len krátko, no za ten čas si už dokázali získať srdcia mnohých, hlavne topoľčianskych, fanúšikov. A to nielen kvôli „coverom“ tých najväčších českých i slovenských hitov. O tom, ako sa vlastne dali dokopy, prečo hrajú aj „oldies“ a či sa tiež pustia do vlastných songov, hovorí frontman Naozay Martin Maňák (M.M.) a ďalší jej členovia.
Váš vekový priemer je v podstatne len dvadsať rokov. Je to teda vaša prvá kapela?
M.M.: – Nie, každý z nás, okrem Matúša, už mal pred Naozay nejakú. Ja som z jednej v júli odišiel a keďže som bez nej nevedel vydržať, zavolal som Igorovi a Braňovi, či by sme to spolu neskúsili. Chýbal nám ale podstatný nástroj gitara. Oslovili sme preto Aďa, ktorého poznal Igor, dali si dve – tri skúšky, a keď sme videli, že to má zmysel, nacvičili playlist a začali koncertovať.
A Matúš?
M.M.: - Ten sa k nám pridal až v októbri, keď sme si uvedomili, že s dvomi gitarami by to bolo určite lepšie.
Ako prezentujete na sociálnych sieťach, hráte tie najlepšie SK/CZ hity. Takže hneď dve otázky – aké je vaše žánrové spektrum? A ďalšia – ku ktorým interpretom máte, hudobne, najbližšie?
Adrián Kňazovický (A.K.): – Hlavným smerom, ktorým sa uberáme, je asi pop-rock. Je to preto, že tento žáner oslovuje, pravdepodobne, najviac ľudí a všetci si veľmi užívame, keď s nami spievajú a bavia sa. Vtedy vieme, že to, čo robíme, má zmysel.
Prečítajte si tiež Mladá Topoľčianka prepojila tri žánre Čítajte Matúš Božik (M.B.): – A ku ktorým interpretom máme najbližšie? To neviem presne povedať. Skôr pristupujeme ku každej skladbe zvlášť podľa toho, o čom je alebo aké má emócie. Keď sa však pozriem na náš playlist, tak je tam viac skladieb od Elánu, IMT Smile, Team.
Aj domáci hit No. 1 „Topoľčianska zlatokopka“?
M.M.: – No… Ten veru nemáme v pláne hrávať (úsmev). Ale možno v rockovejšej verzii by nám sedel. Človek nikdy nevie.
Čakal som to. Mimochodom, prečo ste siahli práve po českých a slovenských songoch?
M.M.: – Vieme sa na nich lepšie naladiť, pretože im rozumieme viac než zahraničným. A teraz nemyslím kvôli jazyku. Dokážeme ich jednoducho viac precítiť, a preto aj predať ľuďom.
Na prvý koncert sa, tak ako na prvú lásku, nezabúda. Aké ste teda mali pocity pred, počas neho a po?
M.M.: – Bolo to v Topoľčanoch na námestí koncom septembra. Boli sme dosť vystresovaní, pretože sme spolu cvičili len necelé dva mesiace. Klamal by som, ak poviem, že to na nás nebolo vôbec poznať. Hlavne sme totiž nevedeli, či sa na pódiu môžeme spoľahnúť jeden na druhého. Cvičisko je jedna vec a na bojisku to môže byť úplne inak. No nebolo (úsmev). Koncert dopadol super, dokonca si nás pár ľudí všimlo a zavolali nás na ďalšie.
