Tribečská knižnica oslávila 100 rokov od svojho založenia

TOPOĽČANY. Tribečská knižnica v Topoľčanoch oslávila 29.marca významné jubileum. Od čias, kedy v nej boli výpožičné hodiny raz do týždňa, za každú vypožičanú knihu sa platil poplatok (0,2 Kčs) a celý knižničný fond tvorilo 783 zväzkov, totiž prešlo rovných 100 rokov. Nielen o minulosti sa však budeme rozprávať s jej riaditeľkou Oľgou Bujnovou.

Tribečská knižnica - história a súčasnosť (5 fotografií)

Oľga Bujnová

Svoje narodeniny má knižnica za sebou. Torta so sto sviečkami však asi, v tejto situácii, nebola. Ako ste ich teda oslávili?
Je mi ľúto, no kvôli momentálnej situácii a opatreniam to nepripadá do úvahy. Mali sme pripravené veľkolepé podujatia, množstvo propagačných materiálov... O oslavy však knižnica nepríde. Ešte pred vypuknutím pandémie sme ich rozplánovali na celý rok. Na podujatiach sa tak stretneme nielen s čitateľmi, ale i s našimi dlhoročnými pracovníkmi.

Uvidíme, čo donesie budúcnosť. Teraz sa vráťme o pár desaťročí späť. Ako vtedy vyzeralo požičiavanie kníh?
Pamätám si, že sa všetko robilo ručne. Aby sa kniha mohla dostať k čitateľom, museli sme zapísať jej prírastkové číslo do čitateľského preukazu a číslo preukazu do knižného lístka. Prechod na elektronický výpožičný systém tento mechanizmus výrazne zrýchlil.

Doba internetová zjednodušila aj možnosť rezervácie či predĺženia výpožičnej lehoty. Na strane druhej však so sebou priniesla fakt, že ľudia prestávajú čítať a čitateľov v knižniciach ubúda. Aká je situácia u vás?
Najskôr musím povedať, že úbytok čitateľov nie je len problém Slovenska, ale celého sveta. Spolupracujeme so všetkými školami a škôlkami z mesta i blízkeho okolia a Zariadeniami sociálnej starostlivosti pre seniorov. Ubúda záujem stredoškolskej mládeže a tiež vysokoškolákov.

Keď sme už pri čitateľoch, koľko ich momentálne máte?
4 345 z toho 1 522 do 15 rokov.

A ak sa opýtam, čo najradšej čítajú?
Tak odpoviem, že historické romány, kriminálky a dobrodružné príbehy,... ale najviac idú stále ženské romány.

Majú z čoho vyberať?
Majú. Knižný fond totiž tvorí 102 585 zväzkov, 2953 špeciálnych a 60 elektronických dokumentov.

Súčasťou čitateľskej rodiny sú aj slabozrakí, zrakovo postihnutí občania a držitelia preukazov ZŤP. Máte aj pre nich niečo?
Samozrejme, zo Slovenskej knižnice pre slabozrakých a nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči dostávame každé tri mesiace tzv. putovný súbor, kde sú zvukové knihy rôznych žánrov – súčasné, historické a ľúbostné romány slovenských či zahraničných autorov a detektívky. Ich vypožičanie je pritom zdarma, členstvo v knižnici je bezplatné pre uvedených čitateľov.

V tejto súvislosti mi teraz napadli elektronické knihy. Na trhu stále prebieha ich súboj s klasickými, pričom knihovníci sa, na pár výnimiek, prikláňajú k tým papierovým. Prečo napríklad vyhrávajú u vás?
U mňa prevláda hmatateľný pocit. Môžem v nich listovať, prevracať strany... a tiež kvôli nezameniteľnej vôni. Zároveň, keď mám v ruke e-book, nečítam súvisle, ale knihu čítam slovo za slovom, riadok za riadkom, stranu za stranou... a to vtiahnutie do deja je iné, ako keď vám text svieti na obrazovke.

Vo funkcii riaditeľky ste od 1. marca 2020. Načo by ste sa chceli zamerať v najbližšom období?
Knižnice už dávno nie sú len na vypožičiavanie kníh. Preto mojim zámerom je poskytnúť priestor zaujímavým komunitným aktivitám, ktorými chceme pritiahnuť do knižnice najmä mladých ľudí, ale nielen ich. Aby do knižnice radi chodili ľudia len tak, posedieť si, prečítať noviny a dať si pritom kávu. Možno im postačí, že sa tu s niekým stretnú, porozprávajú. Jednoducho, aby knižnica bola otvorená pre všetkých.

Také inštitúcie ako knižnice, myslím, na Slovensku ani neexistujú. Okrem požičiavania kníh poskytujú tiež celoživotné vzdelávanie, môžu byť miestom stretávania sa...
Áno. Snažíme sa, aby knižnica nebola len skladisko kníh a tmavé uličky medzi regálmi, ale priestorom pre ľudí. Organizujeme zaujímavé podujatia. Napríklad úsek literatúry pre deti a mládež robí každoročne recitačnú súťaž predškolákov z celého okresu – Mám básničku na jazýčku. Tento rok mal byť už jej 24. ročník. Zapájame sa aj do celoslovenského projektu Čítame s Osmijankom, čitateľského maratónu Čítajme si, či celoslovenskej kampane Les ukrytý v knihe. A tiež podujatia Predstavitelia verejného života čítajú deťom. Vysoko hodnotené sú dramatizácie rozprávok pre materské školy a prvý stupeň základných škôl.
A samozrejme, organizujeme rôzne prednášky, besedy so spisovateľmi a iné tematické podujatia.

V kreslách pre hostí sa pritom, predpokladám, vystriedalo množstvo osobností.
To áno. Napríklad Rudolf Schuster ako úradujúci prezident, Ján Chryzostom Korec, kňaz Marián Červený, dekan Štefan Kováč Adamov. Z umelcov tu bola Marcela Laiferová, zo spisovateľov Jozef Banáš, Ľuboš Jurík, ďalej režisér Peter Bebjak, meteorologička Miriam Jarošová, diplomatka Emir Khidayer, archeológ Karol Pieta či, ešte ako cestovateľ, Henrich Krejča, manželia Feldekovci... Študenti mali možnosť besedovať aj s nitrianskym županom Milanom Belicom.

Bez peňazí dnes nefunguje asi nič. Ako ste financovaní vy?
Keďže sme rozpočtovou organizáciou Nitrianskeho samosprávneho kraja, náš rozpočet je napojený na ich rozpočet. Na nákup kníh sa každoročne uchádzame o poskytnutie finančných prostriedkov z Fondu na podporu umenia. Do knižného fondu nám vlani pribudlo 1 823 knižných jednotiek v hodnote 18 882 Eur, sú v tom však zahrnuté periodiká i knihy získané darom. Chceme sa uchádzať o finančnú podporu od mesta Topoľčany.

Od polovice marca ste síce, kvôli pandémii, pre verejnosť zatvorení, fungujete ale ďalej. Oslovujete i čitateľov?
– Áno, prostredníctvom internetu. Na našej facebookovej stránke nájdu čítané rozprávky pre deti, dramatizáciu rozprávky Bez práce nie sú koláče, pripravujeme tiež prezentáciu putovnej výstavy Osmijankova letná záhrada. Toto všetko je určené pre tie mladšie deti. Pre veľkáčov máme pripravený elektronický kvíz s názvom Získaj Šalamúnov poklad.

40 rokov v knižnici

Mária Kráľová

Mária Kráľová pôsobila v knižnici okrúhlych 40 rokov, z toho 25 rokov vo funkcii riaditeľky. Vďaka skúsenostiam nadobudnutým počas riadenia vybudovala z knižnice modernú a úspešnú organizáciu.
S výnimkou krátkeho obdobia jej pôsobnosti v Študijnom a informačnom stredisku Pedagogickéj fakulty v Nitre je jej profesný život spätý s mestom Topoľčany, kde od roku 1979 pôsobila vo funkcii metodičky okresnej knižnice a od roku 1995 až do roku 2019 zastávala funkciu riaditeľky. Zaslúžila sa o zviditeľnenie inštitúcie nielen v rámci regiónu, ale celého Slovenska. Jej prvým krokom vo funkcii riaditeľky bola internetizácia a elektronizácia knižnice. Presadila zavedenie knižnično-informačného systému, zaslúžila sa o vytvorenie webovej stránky, iniciovala vznik nového projektu informačnej prípravy žiakov základných a stredných škôl. Zlepšenie pracovného prostredia a estetického vzhľadu interiéru riešila rekonštrukciou budovy, plynofikáciou kotolne, zariadením čitárne a študovne, vytvorením viacúčelovej spoločenskej miestnosti a letnej čitárne, estetizáciou celkového vzhľadu jednotlivých oddelení knižnično-informačných služieb.


Zo 483 kníh na vyše 100 tisíc
Tribečská knižnica v Topoľčanoch má za sebou už sto rokov svojej existencie. Za ten čas zažila tri sťahovania a štyri zmeny názvu.

22. júla 1919 bol uznesením Národného zhromaždenia prijatý zákon o verejných knižniciach obecných, ktorý zohral kľúčovú úlohu v rozvoji nielen československého knihovníctva. Bol totiž prelomovým zákonom v celosvetovom meradle, pretože ako prvý zaviedol zákonnú povinnosť zriadiť knižnicu v každej obci na území celého štátu.

A výnimkou neboli ani Topoľčany. Návrh na jej založenie podali obecnej rade poprední členovia miestneho odboru Matice slovenskej: Pavol Jantausch (vtedajší rímskokatolícky kňaz z Ludaníc), Július Brežný (topoľčiansky advokát), Ján Boček (učiteľ), Ján Vozáry (obchodník), František Vajko (remeselník), Jozef Paulovič (školský inšpektor).

Deň D prišiel 29. marca 1920, keď obecná rada zriadila v priestoroch obecného úradu (dnešná radnica) Obecnú knižnicu. Tá mala vo fonde 483 kníh. O 15 rokov neskôr, keď mali Topoľčany 7 555 obyvateľov, ho už tvorilo 2 340 zväzkov. Knižnica mala 35 čitateľov, ktorí uskutočnili 340 výpožičiek. Na činnosť knižnice vtedy obecná rada vyčlenila 4 500 Kčs. Odmena pre knihovníka bola 500 Kčs.
V roku 1952 začala Mestská verejná knižnica pôsobiť ako Okresná ľudová knižnica s pôsobnosťou na celý región. A to sa odrazilo aj na počte čitateľov (912). Tí mali k dispozícii 8 685 zväzkov, pričom uskutočnili 13 936 výpožičiek. V knižnici vtedy pracovali dve pracovníčky. Prvou riaditeľkou sa stala Anna Cabanová. O šesť rokov čakalo knižnicu prvé veľké sťahovanie – strechu nad hlavou našla v budove bývalého obchodníka so železom – Brauna. V roku 1978 sa presťahovala do zrekonštruovaných priestorov na ul. Čsl. Armády a mala 4 pobočky – v Jacovciach, Krušovciach, Kuzmiciach a Práznovciach. Terajšiu podobu dostala pred 35 rokmi, keď sa zrealizovala prístavba k tzv. Botteho vile.