u cesty. Mať tak svoj štýl – to je jeho sen. Od podvečera do zimného rána Čulý osemdesiatnik nemaľuje svoje krajinky, zátišia až tak dlho, ako by sa mohlo podľa jeho veku zdať. Prvé ťahy štetcom urobil ešte v päťdesiatych rokoch. ”Ešte predtým, na vojne som robil nejaké obrázky, ale svoj prvý naozajstný obraz som urobil v päťdesiatom štvrtom roku,” hovorí o svojich začiatok pán Malík. Na výstave sa ihneď zastaví pri jednom z obrazov, to je ten naozajstne prvý a aj najzamilovanejší z celej zbierky. V trochu tlmených tmavších farbách sa vynára zo staršieho rámu na pozorovateľa Podvečer. Námet na tento obraz čerpal zo svojich spomienok, pochádza z Dolniakov a v pamäti mu utkveli tône v okolí Žitavy, k tomu ešte prirobil stromy, ktoré videl na inom obrázku. Vo svojej mysli si maliar všetku videnú skutočnosť tak trochu prispôsobuje. ”Reálne maľovať nie je veľmi dobré,” tvrdí maliar. Vlastne, keď sa lepšie prizriete na jeho krajinky, máte z nich pocit, že všetko ladí, ani jedna vec či farba nekričí. ”Dôležité je, aby bolo všetko farebne vyvážené. Nám sa zdajú farby na obraze iné ako ich vidíme v prírode. Zelená nie je len jednoducho zelená, ale odráža sa v nej aj modrá z oblohy. Keď zapadá slnko, sneh nie je biely, ale má inú farbu, odráža sa v ňom farebnosť slnka i oblohy.” Takéto farebné cítenie je jasné pri jeho zimných obrázkoch, jeden dýcha na vás teplým dojmom a druhý zasa atmosférou krutej zimy. Stačí iba začať (niekedy aj viackrát) Ako to, že v človeku zrazu dozrie túžba vyjadriť svoje videnie okolia v olejomaľbe? Na túto otázku nevedel pán Malík hneď jednoznačne odpovedať. Ale náhle po nádychu sa vyslovil, že to v človeku jednoducho musí byť! ”Začalo to tak, že som mal radosť z toho, keď som niečo vytvoril.” Tieto drobné radosti si pán Malík dožičil iba krátku chvíľu v päťdesiatych rokoch, a zrazu nič... ”Potom som mal iné starosti – rodina, deti, škola. Na maľovanie nebolo času.” Nastalo dlhé štyridsaťročné obdobie, keď si štetec musel oddýchnuť a maliarsky samouk sa venoval úplne iným činnostiam. Keby sa venoval maľovaniu dlhé roky, možno by bol bližšie na ceste k vlastnému štýlu, po ktorom túžia umelci. ”Ten, kto má vlastný štýl, je aspoň trochu dobrý maliar. Ja nemám svoj štýl a možno, že ani nebudem mať, pretože mám toho pred sebou už menej, aby som sa ešte vypracoval.” Vlastný štýl je chiméra, ktorá však pána Malíka veľmi nemáta, nebanuje, že vo svojej záľube nevytrval. ”Robil som elektrokonštruktéra a mňa tá práca bavila. Chodil som do roboty s radosťou, bol to môj koníček.” Keď zrazu zostal na dôchodku, znovu našiel svoju starú záľubu. Od roku 1990 maľuje zase. Prebudenie driemajúceho Keď je obraz hotový, treba ho pozrieť z diaľky. ”Vylepším ešte niečo a odložím ho nabok. Potom príde nejaký kamarát, poobzerá sa tu a keď sa mu páči, zoberie si ten obraz,” hovorí nezištne. Za týchto pätnásť rokov sa nazhromaždili hlavne jeho zbierky krajinomalieb. Tie zároveň považuje aj za najjednoduchšie, a teda vhodné aj pre začiatočníkov. ”Krajinkou možno povedať všeličo, tam sa ani nemôže nič pokaziť.” Začiatočníkom dáva radu začať tak, ako začal on: ”Netreba sa báť, treba jednoducho vyskúšať. Ja som sa nikdy neučil u nejakého maliara, asi to vo mne iba driemalo.” Predkovia podľa jeho slov nemali vôbec takéto sklony, ale u jeho potomkov to je už iná vec. Malý Jožko Malík sa asi podal na prastarého otca. Škôlkar vyhral cenu v celoslovenskej prehliadke výtvarnej tvorivosti predškolákov v Dunajskej Strede s obrázkom mačiek.
