Doma je moje nebo

nechá v malom bucľatom stvorení menom Panaiota... Začiatok príbehu... Krásu slnečného augusta v roku 2003 a najkrajšieho kúta v šírom svete už moja duša nevidela, nevnímala nič. Až tak bola zasypaná hŕbou nezaplatených šekov, faktúr, daní a penále z nezaplatených daní, pozostatku to kariéry poisťovacieho agenta-živnostníka. Jediné a rýchle vyriešenie môjho žalostného stavu, ktorý sa až očividne odrážal ako na mojej psychike, tak aj na mojom fyzickom výzore, som videla iba v dobre platenej práci v zahraničí. Bola som odhodlaná urobiť čokoľvek, len aby som svoju dušu dostala z tejto beznádeje. O niekoľko dní som už sedela v autobuse spoločnosti Travel, spoj Praha - Atény, a moja duša, tá utrápená, zablatená a ponížená duša, sa vyhrabala zo všetkých tých nedoplatkov, mohla voľne dýchať a veriť, a tak si konečne hovela na mäkkých obláčikoch septembrového neba a čakala... že grécke nebo je viac modré, že slnko v Grécku svieti jasnejšie, že... Áno, všetko je krajšie, svetlejšie, jasnejšie, keď máš peniaze na vyplatenie šekov, faktúr, daní. Čakala moja duša s vierou na ten okamih, keď si akoukoľvek tvrdou prácou budem môcť zarobiť sľubované eurá, keď budem môcť sebavedome zodvihnúť svoju strapatú slovenskú hlavu k oblakom, kedy už, kedy už, kedy.... Starý autobus, bez základného vybavenia, bez klimatizácie, iba s revúcou a stále sa opakujúcou typickou gréckou muzikou, nás natriasal viac ako 30 hodín cez bulharské cesty „I. triedy“ s luxusnými WC-stupačkami, no bolo aj tak, že ani tie WC-stupačky neboli. A slnko pražilo a pražilo...a moja duša si hovela...a čakala, kedy príde práca...a zárobok...a potom...Zo sveta snov a fantázie ma prebrali grécki colníci. Vyzvali niekoľkých cestujúcich z autobusu a kontrolovali ich na colnici. Jedného z nich, mladého chlapca, nevpustili na územie Grécka. Vysadili ho z autobusu a nechali s batožinou pred gréckou hranicou, napospas osudu a „pomocichtivým“ Bulharom. Viac som na tohto bývalého spolucestujúceho nemyslela, až neskôr, o štyri mesiace, keď som sa ocitla v podobnej situácii. Moja duša zaplesala radosťou, že ja cestujem ďalej za svojím snom o veľkom zárobku. Po 30-hodinovom trmácaní v rozpálenej kovovej škatuli na kolesách som vystúpila večer v Aténach. Mala som mobilný telefón bez roamingu, pas, preťažkú tašku a plesajúcu dušu. Mala som ešte vieru v duši a tá mi vravela: „Za predpeklím nasleduje nebo!“ To som však vtedy ešte nevedela, že predpeklie ešte len príde, a že za predpeklím je peklo... A ešte som mala dve nové priateľky Katku a Anku. Atény! Atény! Atény! Vôbec mi neprekážalo, že som ďaleko od svojich, sama v cudzom svete, že neviem slovko po grécky, že ma nik nečaká...Vychutnávala som si pocit slobody, že môžem zdvihnúť hlavu k oblohe a vidieť mesiac, hviezdy, a nevidieť šeky, faktúry a dane... Moja duša bola naplnená viac ako po okraj vierou. To, že slovenský Grék, viac Grék ako Slovák, robustný, mohol byť tridsiatnik, lesklý od potu, s mastnými vlasmi zviazanými gumičkou, prišiel okolo polnoci, mi vôbec neprekážalo. Išli sme, on viac letel ako šiel, ja som tiež „letela“, no dolu nosom od únavy, tepla a pod ťarchou tašky, pešo, krivoľakými, rozkopanými uličkami, necelú hodinu do hotela. Ja, upotená, unavená, hladná, smädná, s preťažkou taškou...a on, slovenský Grék, mi vôbec nepomohol, iba šiel, šiel a vôbec sa ani len neobzrel. No čo, myslela som si, veď niečo predsa ešte vydržím a je výborné, že hovorí aj po slovensky a ja mu rozumiem! Konečne! Hotel Diana. Neviem, či vôbec mal nejakú hviezdičku. Mne, v tomto stave, o jednej po polnoci, bolo úplne jedno, aký hotel. Chcela som rýchlo spať, aby zajtra, už zajtra ráno, svieža a oddýchnutá, mohla pracovať, kamkoľvek ma postavia... To som ešte nevedela, že ráno budú pre mňa prácu ešte len hľadať. Zaspala som rýchlo a spala som tak sladko ako dávno nie.