alíc som cez Dúbravy prebehol do Sitieňov. Pole sa tam zužovalo, vytvorilo akýsi tupý klin a na jeho hrote pod horou voňala metrovica dubových polien. Slnkom opálené štiepy poskytovali fúzačom dubovým pekné miesto na zoznamovanie. Krásne tiché odpoludnie. Ubehaný, s ťažkým plecniakom som sa uvelebil na pohodenom kláte a pozoroval okolie. Po okraji lesa neustále preletovali pekne sfarbené menšie zavalité vtáky s krátkymi krídlami a chvostom a s nápadne hrubým zobákom. Preletovali vo vrchných poschodiach dubového lesa, až odrazu jeden zletel na širokú koľaj od traktora, kde od posledného dažďa ostala mláka vody. Hrubý zobák namočil do vody, napil sa a druhýkrát šplechol vodu aj na svoje telo. Potom vyletel ako blesk a letel úzkou štrbinou do lesa popod sklonené vety stromov nad starú nevyjazdenú cestu. Tento výtvor prírody sa volá glezg hrubozobý, Česi mu hovoria dlask tlustozobý, Poliaci zasa grubodziob a Rusi dubonos. Lietali tam dva páry. Lesný chodník ma zaviedol na malú čistinku a tu na hrabe, asi dva metre vysoko, si vili hniezdo. Keď ma vtáky spozorovali, odleteli. Jeden o chvíľu priniesol v hrubom zobáku tenký konárik, ale na hniezdo nepriletel. Dlho takto sedel na neďalekom strome. Pravdepodobne nechcel prezradiť budúce obydlie pre svoje mláďatá, ktoré chce starostlivo a bezpečne vychovávať. Až keď som sa odvrátil, akoby som hľadal niečo na zemi, glezg bez rozpakov zletel na rozostavané hniezdo. Na druhý deň pršalo, ale práca glezgov ma zaujímala. Ťažké mraky sedeli nízko nad zemou a tichučký, jemný dážď kropil zem. Glezgom však vôbec neprekážal. Lietali, zdalo sa mi, ešte viac ako v slnečnej páľave. Hniezdo glezgov je strapaté, na jemnú prácu je predsa hrubý zobák nemotorný. Zvnútra ako-tak vyzeralo, bolo hladké, ale zvonka vyzeralo ako strašiak. Druhé hniezdo som našiel v jabloňovom sade, tretie si glezgy urobili v bukovom lese asi štyri metre vysoko na statnom buku. Samička sedela na vajíčkach a samček jej nosil potravu. Keď som na kvitnúcom hlohu našiel štvrté hniezdo glezga, napadlo mi, či je ten vtáčik taký hojne rozšírený na celom našom území alebo len v tomto okolí. V piatom hniezde, ktoré som náhodou objavil pri rieke Nitrici asi päť metrov vysoko na topoli, boli už mláďatá. Boli to pekné strašiaky s veľkými hlavami a modravobielučkým páperím po tele. Zaujímavé bolo, čo som nevidel ani u jedných mláďat vtákov. Keď otvorili hrubé zobáky, zjavila sa výstražná bledomodrá farba úst a hltana. Rodičia nosili mláďatám najviac holé svetlozelené húsnice.
Autor: Ivan KŇAZE