Bývalý hádzanár a súčasný hádzanársky rozhodca Michal Kica oslávil 9. februára okrúhle 60. narodeniny. Hneď potom však išiel na operáciu, ktorá nedopadla práve najlepšie a náročné obdobie okolo koronavírusu strávil doma bez hlasu. Napriek zdravotným problémom verí, že s rozhodcovskou kariérou sa rozlúči až v novej topoľčianskej športovej hale.
Vylosovali nový ročník Čítajte Narodili ste sa v Michalovciach, ako ste sa dostali do Topoľčian?
Do Topoľčian som prišiel v roku 1975 študovať na terajšiu potravinársku školu, ktorá v tom čase bola jedinou na Slovensku. Nakoľko má šport bavil, tak som rozmýšľal, že popri štúdiu na škole skúsim aj nejaký šport, ktorý bol v Topoľčanoch. Za školu som chodil na rôzne športové hry, ktoré sa uskutočňovali v okrese. Už v Michalovciach som hrával hádzanú ako žiak, kde ma trénoval pán Šubak. A tak som pokračoval v hádzanej aj v Topoľčanoch.
Dlho som ale rozmýšľal, či pôjdem na hádzanú alebo futbal, ktorý som mal tiež v obľube. Dokonca som bol párkrát aj na futbalovom tréningu v Topoľčanoch, kam ma doniesol môj starší spolužiak – futbalista zo školy. Nakoniec ale zakročil pán Ondruška, prezývaný Kapustňák, ktorý bol v tom čase tajomníkom hádzanárskeho oddielu. Vtedy ma videl hrať na školských hrách, prišiel osobne do školy, a prehovoril ma definitívne na hádzanú. Argumentoval to najmä tým, že som ľavák a ľaváci majú v hádzanej výhodu – je ich málo a ja som navyše aj dosť rýchly. Tak som začal trénovať na slávnej Sokolovni, na asfalte, pri starom kine. Dokonca mi vybavili zo školy, že môžem chodiť na tréningy každý deň, pretože v tej dobe nemali študenti povolenú vychádzku každý deň.
Takže od dorastu ste už hrávali len hádzanú?
Prevažne áno, začal som v mladšom doraste, kde ma trénoval Tibor Dubrovay z Bánoviec a v staršom doraste má neskôr viedol Jožko Kobela. V Topoľčanoch sme boli veľmi dobrá partia hráčov – Milan Petrík (Vajco), Stano Matejov, Fero Čulák, Janko Beláň, Ďulo Adamkovič, Bohuš Kotlár atď.... Dokonca som hrával v jednom tíme aj s terajším trénerom slovenskej hádzanárskej reprezentácie žien Pavlom Streicherom.
Raritou v družstve bol fakt, že sme boli až štyria ľaváci – Kica, Latka, Streicher a Beláň.
DOČÍTATE SA AJ TOTO:
- prečo nemal Michal Kica počas korony hlas?
- ako si spomína na pôsobenie v Bošanoch?
- kde všade bol na európskych štadiónoch?
- prečo ho brankár Ján Packa naháňal po palubovke?
Kedy prešiel váš presun k mužom?
Musím povedať, že v doraste sa mi vcelku darilo. A preto ma už v 17 rokoch preradili k mužom, s ktorými som prvýkrát hneď išiel na spoločne sústredenie do Popradu. Trénoval nás vtedy Tibor Valach, prezývaný Televízor, z Bánoviec. Ako mladý holub som spával na izbe s Jožom Klabníkom, Jožom Bališom (Drisom) a brankárom Jožkom Jelenčíkom (Jelkom). Po zmene trénera (prišiel Fero Turbek z Hlohovca) som však odohral málo zápasov, pretože som odišiel na základnú vojenskú službu. Narukoval som ako pohraničná stráž ministerstva vnútra do Českých Budejovíc, kde som absolvoval aj základný výcvik a mal som aj prísľub od našich funkcionárov, že mi vybavia vojenčenie v Topoľčanoch. Avšak, vtedajšie predpisy to nedovolili. Napriek tomu som sa udržiaval v kondícii ako futbalista, kde som hrával dedinský futbal za České Velenice a neskôr Vysokú pri Morave.
Po vojenčine som znovu začal hrať svoju milovanú hádzanú, ktorá mi chýbala. V Topoľčanoch som pôsobil pod vedením Dušana Porubského a Emila Mikuša z Prešova, obaja to boli dobrí ľudia i tréneri. Už som začal hrávať za mužov, ktorí medzitým postúpili do celoštátnej ligy (Dukla Praha, Slavia Praha, Kopřivnice, Plzeň, Košice, Prešov, Martin....). V tom čase bola liga veľmi silná a doteraz si pamätám na svoj prvý zápas, keď sme porazili Plzeň 21:17 pričom som strelil štyri góly.
