TOPOĽČANY. „Mala som kamarátku, ktorá vravela, že nikdy nič nedokážem. Rozlúčila som sa s ňou, začala som na sebe viac pracovať a výsledok prišiel,“ aj to o sebe hovorí Leona Pavlovičová – dievča, život ktorého ovládli básne. Okrem toho, že ich tvorí na jeden dúšok – z klávesnice na hardisk, je i mimoriadne kreatívna. Za týždeň totiž dokázala zo slov utkať až 800 veršov. A hoci sa niektoré jej dielka dostali aj do časopisu, omnoho podstatnejší je fakt, že jej tvorba pomáha druhým vidieť svet inak, radostnejšie.
Od desiatich rokov
Farnosť vynovila „mestský maják“ Čítajte To, že čochvíľa deviatačka v ZŠ na Gogoľovej ulici má „básnické črevo“, nevedela do desiatich rokov. A ako si spomína, jej tvorba odštartovala úplne všedne – „povinnou“ básňou v škole.
„Najskôr som sa toho bála. Myslela som si, že je to ťažké. Potom som sa ale poobzerala vôkol seba – po triede, spolužiakoch a zrazu to zo mňa išlo samé,“ vrátila sa späť do minulosti štrnásťročná Leona. Tá síce mala zo svojho premiérového výtvoru skvelý pocit, ako však podotkla, pod to, že pri písaní ostala, zavážila i reakcia detí. „Prišli ku mne a užasnuté vraveli: Toto som ja, toto je o mne... Smiali sa, hovorili, že je to vtipné. Bola som šťastná,“ opísala zlomový moment, od ktorého dostal jej život nový zmysel, mladá poetka.
Básne pomohli aj jej
Samozrejme, to, že ona a verše budú nerozlučne spojení, vtedy ešte netušila. Postupne hľadala, na čo má talent. Skúšala futbal, spev... a hoci to nevyšlo, v písaní pokračovala. A začala sa mu venovať čoraz viac. „Som typ človeka, ktorý sa príliš nezapájal do života v triede a svoje pocity skrýval v sebe. Prostredníctvom tvorby som sa však k ľuďom dostávala bližšie. Ak sa niekomu niečo stalo, napísala som mu báseň a zrazu mal na tvári úsmev,“ uviedla Leona, kamaráti ktorej ju v tejto činnosti podporovali. Tak ako teraz mama. „No,... tá najskôr nechcela, aby som písala. Keďže sa tomu nik z rodiny nevenoval, bolo to pre ňu niečo nové. Ale keď zistila, že na to mám, odvtedy stojí pri mne.“
Smútok mení na radosť
Leona Pavlovičová Mladá Topoľčianka síce začala básne písať na papier, keď ich však pár stratila, teraz ich „ťuká“ priamo do notebooku. A po štyroch rokoch ich má na konte stovky. Väčšina z nich sú lyrické, s rôznymi námetmi, spoločné ale majú jedno – smútok v nich transformuje na radosť.
Pointu pritom medzi riadky neukrýva. Ako totiž hovorí, keď si to prečíta niekto iný, možno by to pochopil úplne inak.
„Radšej teda prezradím, ako to v skutočnosti je,“ poznamenala ešte tínedžerka, ktorá má v pláne stať sa spisovateľkou. Či sa tak stane, rozhodne osud. Už dnes však cíti, že ona a verše patria k sebe. Neoddeliteľne.
Futbalistky boli na turnaji, Rybanská odchádza do zahraničia Čítajte
More lásky
Lásku, ktorú nemám,
dám ti ju,
zo slov srdce si nelám,
prechádzam cestou k snu,
more plné lásky,
prechádzam lesom z skratky,
more, ktoré sa nedá preplávať,
pri západe slnka mi skús zamávať,
more, v ktorom sa nedokážeš utopiť,
more, ti zlé skutky nedokáže odpustiť,
more, do ktorého padá slnko, hodíš má doň?
No skús to!
Tam budem sama,
no lásku tam nájdem,
máš srdce ako kameň,
no stala sa z neho skala,
budem plávať,
ak za to slnko nezájdem.
Hviezda
Koľko hviezd som počítala, aby sa to stalo,
som šťastná,
no škoda, že času s tebou mám málo.
Našla som cestu, ktorou pôjdem,
tá cesta sa volá POEM.
Čas sa nedá kúpiť,
išla som cestu, no musela som zostúpiť.
Zrazu som videla hviezdy,
tie hviezdy padli,
no objavia sa niekedy?
Tie hviezdy nad mojou hlavou si sadli,
prečo nie sú rovnaké?
Ani lásku nevieš spoznať hneď,
hviezdy sú ako ľudia a k sebe patria,
lebo keď stratíš lásku: „Aha! Tá hviezda spadla.“
